Zimné večery

          A bolo po Vianociach. Na kredenci stál nový kalendár, písal sa rok 1958.
"Na Nový rok o slepačí krok..." Vravievalo sa, keď sa deň o maličký kúsok predĺžil a stmievalo sa o pár minút neskôr. "Na tri krále o krok dále..." a zase bol deň o kúsok dlhší. Ale zima neustupovala, práve naopak. Snežilo a snežilo, mráz pálil na tvári  a večne premočené tepláčky zo sánkovačky chladili moje detské kolienka. Ako bolo vtedy dobre pri horúcom šporáku. Premrznutá, ale spokojná som zhodila zo seba všetky háby a mama vzala uterák, namočila ho do studenej vody a šúchala ním moje  premrznuté prsty na nohách dotiaľ, pokým som necítila príjemné teplo. Potom som vypila hrnček teplého mliečka, do ktorého pridala med a na špičku lyžičky čerstvého masla .To bola pochúťka.
"Ty si nedáš povedať, vravela som ti, aby si sa neváľala v tom snehu..."
"Ale ja som sa neváľala, ja som sa prevrátila zo sánkami, keď sme narazili do seba... aj Oľga  padala...", vyhovárala som sa ako som vedela. Veď som jej nemohla povedať, že sme sa kotúľali dolu kopcom,lebo  to bola nádhera váľať sa v mäkkom snehu, vôbec to nebolelo.
"Zajtra pôjdeš aj s Katuškou. Pekne ti ju uložím do saniek a povozíš ju, dobre? ", počula som mamin hlas.Keď to nevidela, prevrátila som oči a vyplazila jazyk smerom k sestričke. To bude zábava! Budem ju vláčiť za sebou po ulici ako ťažný kôň.Ale nahlas sa nedalo odporovať maminmu rozhodnutiu. Hneď na druhý deň doobeda sedela moja sestrička v teplom fusaku z ovčej vlny, zababušená až po nos. Prešla som s ňou kúsok ulicou na dolný koniec, kde bol malý briežok. Bezpečné miesto, ani strmý , ani dlhý, ale pre moju sestru to bolo jedno. Tešila sa už i tomu, že sedela na sánkach.Vytlačila som ju do kopčeka a potlačila. Sánky sa rozbehli dolu kopčekom, kĺzali sa asi desať metrov . "Eče, eče...", jasavo pišťala a ja som znovu a znovu ťahala sánky hore kopcom a zbiehala  dolu."Tak a dosť, už nevládzem...", rozhodla som sa a už aj som ťahala sánky domov. Aby bolo veselšie, išli sme aj s muzikou. Kačena v tom fusaku revala ako továrenská siréna:"Eče..... béééééé, eče....."
  Domov som prišla premočená do nitky, ale nie od mokrých teplákov, tentokrát spotená od toľkého pobehovania hore-dole.

.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.

      Mala som rada zimné podvečery.Bolo to zvláštne, vonku bola tma, ale spať sa ešte nemuselo. Dosť často k nám zavítala návšteva. Boli to mamine zákazníčky, ktoré prišli na "próbu". Poviem vám, že  to bolo zábavnejšie ako pozerať dnes televíziu. Sedávala som v kútiku na diváne a počúvala. V strede miestnosti stála pani v nedošitých "zahechtovaných" šatách a mama ju obiehala ako medziplanetárna družica. "Tuto to trošku ubereme, aj toto ešte trošku štricnem, a čo poviete na tú dĺžku? Neskrátime to trochu?" Pani sa točila, obzerala vo veľkom zrkadle zavesenom v kúte za dverami a buď pritakávala, alebo upresňovala svoju predstavu o tom, ako majú šaty vyzerať.Otec medzitým uvaril čerstvý bylinkový čaj a ponalieval do hrnčekov.  Len čo sa "próba" skončila, začala sa voľná debata.
Obyčajne sa to začínalo vetou:"Pani Vilma a to ste uš čuli?" Mama mala zásadu -" nič nečut - znamená - vyhnúť sa problémom", a preto vždy nechala každého rozprávať i vtedy, keď už o tom "čula". Cha, a keď to bolo pikantnejšie a pre moje detské uši nevhodné, reč sa viedla asi takto:"No... tá Mariška, víte, ne? Z Kozej ulice, no.... tá dopadla...a myslýte si, že ju chce?, ale toť - trt " a rukou ukázala akési gesto, z ktorého všetci dospelí pochopili, že Mariša je "v tom". Iba mne to nič nehovorilo, jednak som Marišku nepoznala, nevedela som ani to, kde je Kozá ulica, takže som nemala žiadny názor na daný problém a božechráň, keby som ho bola mala a povedala nahlas. A už vôbec si neviem predstaviť, že by som sa spýtala nahlas:"Mami a v čom tá Mariška je?" Jedno som však vedela naisto - tá Mariša je asi zlá, keď sa to ani mojej mame neľúbi, istotne vyparatila niečo zlé. Ale aspoň som mala o čom rozmýšľať, keď som usínala v posteli.

.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.




     Moržovanie kukurice, čistenie veľkých dýň,prešovanie hrozna a pečenie oplátok už bolo dávno za nami, ale ešte bolo všeličo treba dorobiť. 
Prišiel čas drápačiek.  V kuchyni vprostred stola stál veľký čierny hrniec, prikrytý pokrievkou. Okolo stola si posadali všetci domáci a prišli aj babka s dedkom. Pozatvárali sa dvere, aby nebol prievan a dedko z hrnca vybral hrsť bieleho peria  a opatrne ho položil pred každého na stôl. A mohlo sa začať drápať perie. Táto práca mala ale svoje úskalie, bolo zakázané nahlas rozprávať, kýchať sa mohlo len opatrne a do vreckovky, a už vôbec sa nesmelo pobehovať - to platilo na mňa. Dívala som sa na mamine ruky. Opatrne vzala do dlane perie a škubla raz z jednej strany, potom z druhej , holé kostrnky ukladala na jednu kôpku a čisté perie si nechávala v ľavej dlani zovreté dovtedy, pokým sa dlaň  nenaplnila. Skúšala som to a po chvíli som už aj ja mala v dlani mäkké šteklivé perie.   Malo to však jednu výhodu. Keď ma táto práca prestala baviť, mohla som sa vzdialiť. Opatrne a pomaličky, aby sa hebké perie nerozlietalo po kuchyni.
O pár týždňov sme mali nové podušky. Mama ušila voňavý nový "angín", hebké perie sa vkladalo dovnútra a aj pri najlepšej opatrnosti sa dostalo občas niekomu do nosa.

Na tieto drápačky si vždy spomeniem, keď zo skrini vytiahnem biele plátenné obliečky, nádherne vyšité mojou babičkou. Darovala mi ich raz dávno na Vianoce , keď som mala desať rokov. V strede je vyšitý môj monogram "AD".

Čas radosti,veselosti...

     Chladný november sa končil, uplakaná Katarína sľubovala, že na Vianoce bude bielo.Nevedeli sme sa dočkať, "kedy to už začne". Vo vykúrenej kuchyni voňal šípkový čaj a mama chystala dlhé pásy látky, zošívala ich na stroji.
"Čo to bude?" - pýtali sme sa zvedavo , lebo také dačo sme ešte nevideli.
"Vydržte, ešte toto zošijem a potom mi pomôžete..." záhadne odpovedala mama , otočila sa na stoličke smerom k nám, kde sme obe so sestrou sedeli na pohodlnom diváne v kúte kuchyni. Bolo to najpohodlnejšie miesto v našej priestrannej kuchyni. A vďačné útočište pre otca, ktorý si i cez deň trochu zdriemol, počúvajúc rádio, položené na poličke nad divánom.
Keď stroj stíchol, mama vstala a z veľkého vreca vyťahovala akési kusy mäkkého, poddajného "čohosi". Boli to kúsky vatelínu, zbytky, ktoré si odkladala celý rok.
"Tak teraz mi pomôžete! Ty, Kačenka, drž tento koniec a ty, Ančika , môžeš vatelínom plniť tento dlhý vak". Fíha, celkom dobrá zábava. O chvíľku bol dlhý vak naplnený tak, že to vyzeralo ako dlhá klobáska. Nakoniec to mama dokončila tak, že koniec klobásky zašila :"Tak, hotovo...a už nám nebude fučať popod okno..."
Po celú zimu pestrofarebná klobása ležala na parapete kuchynského okna - "aby nám nefučalo donútra".
 
   .-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.

"Vstávajte, viete čo je nového?" -  počula som mamin hlas a lenivo som otvorila oči .Bola nedeľa a nemusela som ísť do školy , paráda. Komu by sa chcelo v chladnej izbe vstávať, veď už len predstava, že vystrčím holé nohy spod veľkej periny bola strašná. A vôbec,čo  môže byť u nás nového a hneď ráno?
"Tak teda dooobre, len si vylihujte... než sa zobudíte sneh sa roztopí".
"Hurááááá .... sneh , napadol sneh..."  vyskočili sme ako veveričky z postelí a s prilepenými nosíkmi sme zvedavo pozerali von oknom. Za studeným sklom bol zrazu iný svet. Akoby sa cez noc stratila skoro všetka farba ulice, svet bol ako z cukru. Na parapete okna stál malý snehuliačik a na chodníku na nás veselo mával otec, s brezovou metlou v ruke.  
"Vianoce, Vianoce,my máme Vianoce..." - pišťali sme ako hladné sýkorky.
" Ale kdeže, ešte len prídu, najprv sa musíme pripraviť, nachystať salónky, ozdoby, stromček a budú sa piecť koláče". Krotila nás mama , keď sme sedeli za stolom pri raňajkách.
So všetkým sme súhlasili.Biela káva a maslový chlebík sme sfutrovali do seba jedným šmahom , len aby sme boli čím skôr na dvore.
Holé konáre orgovánu pokrývala tenká vrstva snehu a smotanovo biely koberec pokrýval celý dvor..

.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.
   
     .Vysoký smrečok zrazu zaplnil polovičku izby tak, že jeho konáre siahali až k mojej posteli. Na bielych nitkách viseli orechy, domáce salónky zabalené v lesklom pozlátku a všade dokola boli prichytené malé sviečočky v strieborných podstavcoch. Najkrajšie boli lesklé gule a cukrovo biele sklenené zvončeky.Nechýbali ani dlhé papierové reťaze. Veď sme sa riadne unavili, než sme ich pospájali z tenkých pásikov, ktoré nám mama povystrihovala.Vynaliezavá mama! Vždy si vedela poradiť, aby nás niečim zaujala. Pokým ona zhrbená šila za šijacím strojom, my sme za stolom sedeli a lepili dlhú papierovú reťaz, lebo bez nej by stromček nebol taký krásny.
"Mami, a naozaj príde Ježiško?" - s obavou sme zisťovali "skutkový stav danej veci". Lebo to nebolo také isté, čo keď si nezaslúžime tento rok darčeky.! Ježiško všetko vie a vidí" - povedala nám teta susedka, keď sme mali "spolu reč". Hm, tak to je katastrófa , premietala som si v hlave všetky tie naše súrodenecké šarvátky, čo nám rok priniesol.
Krv sa mi tlačila do hlavy, uši mi horeli ako fakle, lebo som si zrazu spomenula, ako som mojej sestre v hneve praskla papučou do čela.Ešte dva dni tam mala odtlačok podrážky. No ale, keď to Ježiško naozaj videl, tak musí uznať, že som bola v práve.Nemala ma vymknúť v studenej  chodbe, keď mama s otcom boli v meste. A vôbec, bola som za to už potrestaná, musela som stokrát napísať do zošita:"Už nikdy nebudem biť mladšiu sestru".Ja viem, napísala som to, ale pri každej bodke za každou touto vetou som si v duchu povedala:"A predsa ju strieskam,len nech ma zase naštve".
    Tak neviem, buď sa Ježiško na nás nehneval, alebo sa to nedozvedel, ale keď prišiel čas pod stromčekom ležali korčule s topánkami a úžasná knižka Nevedkove dobrodružstvá. Dobre to skončilo! 

Bída

     V našom domku bývalo cez deň ticho. Mama bola v práci , my v škole a jediný, kto bol doma, bol náš otec. A hoci bol chlap v najlepších rokoch, jeho choroba mu nedovolila  " byť ako ostatní" , práve že naopak, choroba mu vzala toľko síl, že musel zostať doma v invalidnom dôchodku.
Ešteže mal záhradku a svoje stromky. Skoro ráno polial záhony ruží, zavlažil riadky zeleniny a nakŕmil svinku. Naše sliepky sa za ním motali po dvorčeku ako kurence za kvočkou.Ešte aj ten susedov kocúr prišiel až po prah verandy a vymňaukával tam , než ho otec nezavolal dnu, nepohladkal ho, dal mu niečo pod zub a potom ho poslal preč so slovami:" No hybaj... bež....za kočkami..."
     Otec sa nevedel vyrovnať s tým, že zostal bez práce, ale inak to nešlo. Každé striedanie ročných období bolo preňho riskantné, stav sa mu zhoršoval, až ho odviezli do nemocnici. A niekedy sme my deti ocka nevideli aj niekoľko mesiacov.
      A tak sa u nás doma stalo čosi , čo nebýva v každej rodine. Mama sa stala "živiteľkou" a otec "gazdinkou"  v domácnosti. A učil sa na jednotku.
"Počúvaj , švagre, a kdeže si bol doobeda? Išla som okolo, reku zastavím sa a brána bola zamknutá!" - spýtala sa moja teta otca pri najbližšej návšteve.
Vari sa jej mal priznať, že zarobil na domáce rezance? A  keby len to, aj to rozvaľkal a potom opatrne nožom krájal tenké pásiky. Veru nepotreboval pri tom nikoho, kto by mu pozeral na prsty. Ale netrvalo dlho a otec sa ich naučil šumne krájať.
     Život pomaly plynul, zvykli sme si na túto zmenu, že miesto mamy nás doma víta otec s obedom, a preto sme nemuseli chodiť do školskej jedálni na obedy.Na stole nás vždy čakal obed.
     V jeden deň  nás otec prekvapil, upiekol koláč.
"Jéééj, ty si upiekol makovník?" , tešili sme sa , keď sme videli na tanieri nakrájané kúsky koláča.
Otec sa zasmial a dodal:" No, je to makovník, ale iný aký pečie mama, tento sa volá Bída". Nechápali sme, veď bol taký istý, ako keď ho upečie mama.Bol mäkučký a maková plnka voňala citrónom a bola náramne dobrá.
"A prečo sa volá bída? " zvedavo sme sa medzi hlasným mľaskaním pýtali otca.

"To už bolo dávno, ešte keď som bol malý chlapec...." začal otec spomínať a trošku zosmutnel."Naša  mama nás mala osem detí. Otec bol za robotou v Belgii... ,  bola zlá doba, nebolo práce, a preto nebolo ani dosť peňazí. A jesť sa muselo.Na šťastie sme mali veľkú záhradu, kúsok vinohradu a vzadu za domom malú roličku, tak zemiaky a mak sme si vypestovali sami. "
"Ale prečo sa ten koláč tak smiešne volá?" , nechápavo sme sa ho spytovali ďalej a otec sa snažil vysvetliť nám to tak, aby to aj naše kuracie mozočky pochopili:
"Lebo takýto koláč si mohli dovoliť aj tí najbiednejší .... a preto ho ľudia  volali "bída".
.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.

  I napriek smutnému názvu koláča  zostal naším obľúbeným pokrmom a občas ho upečiem, i napriek tomu, že si zemiaky a mak kupujem  . A mojím vnúčatám občas pripomeniem príbeh , že tento koláč piekavala ich praprastará mama, keď bola zlá doba a ockovia museli chodiť za prácou do ďalekého  sveta.

Handrláčik ideee......

     Tichá poobedňajšia ulica, slnko sa nakláňa k horám , ale večer ešte neprichádza, lebo  vprostred leta sú dni dlhé a keď sú prázdniny i sliepky dlhšie po dvore behajú. I my ,decká sme mali udelenú výnimku - môžete sa hrať, ale ďaleko od domu neodchádzajte a kto nepríde o siedmej k večeri - pôjde hladný spať. Tak nám mama vždy prstom hrozila, schúlená za šijacím strojom , ktorý hrkotal každý deň do neskorého večera.Hrrrrr, hrrrrr, hrrrrr...... monotónny zvuk starej Zetiny nás uspával každý večer. Keď mama došila, mali sme už odsnívaný kus svojho sna.
     V jeden letný podvečer narušil ticho našej ulici  prichádzajúci drevený voz, naložený do prasknutia, ťahaný biednym koníčkom. Hore na voze sedel postarší muž, medzi zubami stískal fajku a strapaté čierne fúzy budili rešpekt.
" hrnceeee, tanýrky, staré cíchy, hodziny,motyky,šecko čo máte doneste, vymeným za inšé, čo sa vám len bude lúbit..." silným hlasom oznamoval svoj príchod. Postupne sa brány na domoch otvárali, gazdinky vychádzali a veru každá jedna podišla k vozu a začala sa prehŕňať v kope toho haraburdia, kde na jednej kope naozaj ležalo všetko to, čo muž s fajkou vykrikoval. Nestávalo sa  to často, handrláčik prichádzal raz-dva razy do roka.A v každej domácnosti sa našlo vždy dosť vecí, ktoré sa dali vymeniť za niečo iné . Výmenný obchod bez platenia , na princípe - ty dáš mne , já dám tebe, ždycky sa dohodneme.
Mama otvorila skriňu v spálni  a vytiahla pár návlečiek na periny a z komory vyniesla jednu starú duchňu. Handrláčik odborným okom  prezrel  obe veci a ledabolo ich hodil na voz :"Paninko, vyberte si nečo, čo by sa vám hodilo..." Nepamätám si, či sa mame niečo z toho vozového sortimentu hodilo, ale jedno si pamätám veľmi dobre. V kúte voza bol položený na kope handier krásny hrnček, bol jediný, stratený medzi miskami, taniermi a niekoľkými malými  soškami anjelikov, jeleňov s parohami a polievkovými misami.
"Čo sa ti tam  páči? " spýtala sa ma mama, keď videla, ako stojím vylezená na drevenom kolese voza .Handrláčik ako keby vedel, na čo sa dívam, načiahol rukou a bez slova mi to podal do ruky.  
  Dostala som krásny červený hrnček s bielymi bodkami, a bol iba môj.
Koľko rokov už ubehlo, a ja som krajší hrnček nikdy v živote nevidela, ani keď bol červený a mal biele bodky.

Babie leto

Keď na hory padli prvé ranné hmly, a lastovičky už nebolo vidieť sedieť na drôtoch a  ich hniezdo v našom pitvore osirelo, skončilo sa leto...
Na záhrade už dozreli hrušky , jablká a mladá slivka urodila nádherné plody, hoci ich nebolo veľa, ale vyzeralo to do budúceho roku sľubne, že ich hádam bude raz toľko. Naprieč dvorom stála vzadu murovaná komora, hneď vedľa vchodu do pivnice a kôlni na drevo. Jesenná doba bola pre túto časť nášho domu zvlášť vhodná na jej využitie. Pozdĺž stien stáli vysoké police so zaváraninami všetkého druhu a farieb. Kyslé uhorky, čalamády, feferónky a nakladané rajčiny mali tiež svoje miesto - naproti. Komora bola veľmi priestranná, dalo sa v nej kľudne i tancovať a nielen jeden pár, aj takých desať a stále by bolo miesto. No ale tancovať sme v nej nikdy netancovali - iba keď sa kapusta šľapala vo veľkom sude. A to mala vždy mama sólo! Ale keď sa z roličky priviezla kŕmna kukurica, komora sa zaplnila veľkou hŕbou , a to všetko na kope sa muselo "vymoržovať, až ostane holý kontolec". A to ti bola fajná robota, aj pre nás - deti. Sedeli sme celá rodina kolom tej hŕby kukurice a učili sme sa " moržovať kontolce". Prestalo nás to baviť keď nás už dlane pálili, zodrané od tvrdých zŕn kukurice.
Ale tým, že kalendár ukončil obdobie leta, sa ešte všetky teplé dni nevytratili. Skôr, než prišla sychravá  jeseň,  vrátilo sa leto aspoň na pár dní - poznáte to - babie leto.
Ak by sa ma niekto spýtal, ktoré ročné obdobie mám najradšej, ihneď by som odpovedala bez dlhého rozmýšľania - jar a jeseň, ale tú skorú jeseň, obdobie "pavučinového " leta. Vtedy sa túlam  chotárom po známych cestičkách. A je mi  tak trochu smutno, lebo mnohé z nich každým rokom miznú. Aj chotár sa nám scvŕka, vytráca sa z katastrálnych máp.Iba v pamäti tých, ktorí si ho ešte pamätali, zostáva nezmenený : touto cestičkou sme chodili na Kalváriu, toto je cesta k Ondrejovmu obrázku, tu kdesi pod vŕškom mala naša stará mama vinohrad, ale to už ani pravda nie je... aha, vidíš tú váhovú studňu? Tu sme chodievali pre vodu do veľkého kovového vedra... a tam, kde stojí ten rad domov, vidíš to tam dolu za rybníkom... tam býval veľký ovocný sad...Jediný bod, ktorý sa nemení už po stáročia vo svojej podobe, je stred mesta. Z vŕškov Karpát ho dobre vidno, je to veža farského kostola, kláštora povedľa a kúsok od nich je dvojitý kríž - veža evanjelického kostola...
Túlam sa lúkou , sadnem si na veľký kameň, ktorý tam na podiv prežil dlhé roky bez povšimnutia.
"Čáááu, bráško, ešte na teba nedošlo?" V duchu sa prihováram tvrdej skale a ako stará Libuša mám zrazu pred očami víziu o budúcnosti: "Neboj, oni na teba prídu, sa mrkni, tie domy tam dolu, každým rokom sú blíž a blíž ....o rok - o dva už budeš aj ty vidieť lepšie do ich okien... a možno nestihneš, takého macka ako si ty potrebujú do základov..."
Neďaleko sa už z diaľky červňajú veľké kríky šípok. Prižmúrim oči a spomienky sa sypú rovnako rýchlo ako makové zrnká.
"Ešče neny čas, Ančika... ešče ne..." - akoby som počula babičkin hlas.
"Ešče mosá dozrát vácej, ony sú len zvenku červené, ale  pot šupku sú tvrdé jako kamen..."
Akoby to bolo minulý rok... predierame sa vysokou trávou mierne do kopca, babička sa opiera o drevenú palicu a v druhej ruke nesie svoju čiernu tašku. Unavene si sadá na zvalený starý strom, rozviaže si šatku a nechá si ju len tak voľne na hlave. Vreckovkou si utiera spotené čelo a vyberá fľašku s čiernou kávou.
"Dáš si trocha Melty?" - podáva mi ju do ruky a ja si z nej za dúšok odpijem.
A dolu v doline zaznieva clivý zvon kostola :"Počuješ, zase negdo umrel... počkaj, kolkokrát budú zvonit, uvidzíme, či to bola žena, alebo chlap..."
Keď sme si odpočinuli, babička vstala a vybrala sa ku kríkom šípok.
"No , týto sa už nezabavá, za týden dóndeme aj s košíkem..." .
Babička moja, vieš koľkokrát som prešla touto cestičkou?  Vzdychla som si a zodvihla malý kamienok zo zemi.V neďalekom kríku sa rozpŕchli vrabci hneď, ako kamienok našiel cieľ. A je tu zase ticho....Vstávam a idem ku kríku, veru, ešte nie, ešte mosá dozrát, ale uš sa dlho nezabavá, za taký týždeň prídem aj s košíkom. Ale bez teba, babička...zadívam sa hore k nebu , akoby tam kdesi bola... hm, a možno je... ktovie :))))  

Bláznivá Mica

Nič  lepšie nemohlo byť, ako keď prišli horúce letné dni a my ,decká z ulice sme sa mohli hrať kúsok za domom. Náš stál druhý na konci ulici. Hneď vedľa bývala mnohopočetná rodinka, kde nechýbala žiadna z možných generácii, od pravnuka až po starú, či prastarú mamu. Žili si všetci v dlhom dome s mnohými oknami , a preto, že dom stál na rohu, dom pokračoval  i "za rohom", s jednou výnimkou - všetky okná, ktoré tam kedysi boli, boli umne zamurované a zostali po nich len výklenky s krásnou freskou dokola. I tu bola detská fantázia úžasná,  stačilo iba na vyčnievajúci obrubník domu vyliezť, zachytiť sa jednou rukou a už sme stáli vo výklenku   a mohli sme sa hrať na sochy. A okrem toho, úplne super sa z neho skákalo do vysokej trávy pozdĺž dlhej steny. Iba z jedného sa nedalo. Lebo tesne pod múrom domu na mieste, kde bol jeden zo zamurovaných okien, rástli bodliaky. Poznáte to, také nízke kríky, plné drobných bodliakov vedľa seba ako bobule hrozien. Kurňa, i to sme využili na hranie! Nepamätám si presne, ktorá mama to bola, čo nás naučila z týchto drobných pichľavých bobuliek robiť nábytok pre naše mini bábiky, zvané Budulínky. Dostali sa kúpiť za korunu v našej hračkárni, a tak sme ich mali v papierových krabiciach od topánok požehnane. A si predstavte, že sme sa naučili bobuľky tak trhať, že sme sa ani nepopichali .... veľmi...
Bobuľky boli úžasný "stavebný materiál", pre svoje pichliačiky mali dobrú vlastnosť prilepiť sa jedna o druhú. A tak sme najprv spojili asi desať bobúľ do jedného dlhého radu, potom o prvý rad sme pricapili druhý, a keď bolo ale štvoro radov spolu, plocha stačila na rozmery postele pre nášho budulínka. Chudák! Každý jeden bol fakírom i proti vlastnej vôli. Ale to nám nevadilo. No a keď sme mali celé zariadenie -posteľ, fotelku, stolík,stoličku... zašla som za mojou mamou a tá nám nabalila do krabici takú horu fliačikov z látok, všetkých farieb a druhov látky. Bodaj by nie, veď bola krajčírka: Aj firhonky sme mali tutove. Lebo keď už bol nábytok hotový, bolo treba na krabici aj nejaké tie okná porobiť. A nielen to. Predsa naše bábiky neposadíme len tak mírnix-tírnix na holé pichliače! Tak sme si zo zbytkov látok vystrihli poťahy. Super robota zase. Stačilo len látku položiť a jemne pritlačiť, nemuselo sa nič obšívať ihlou, látka držala "jak repíč".
A keď nás táto hra omrzela, pobehli sme pár metrov k domu, kde za vysokým pletivovým plotom rástli nahusto ovocné stromy a tam v ich tieni sa občas prechádzala naša "bláznivá Viktorka".Všetci sme sa jej báli a nenašiel sa nikto, kto by bol pristúpil bližšie k plotu a začal sa s ňou rozprávať. V úctyhodnej vzdialenosti sme si posadali do trávy a pozorovali ju. Najprv sa táto úbohá ženička tomu potešila, pretože jej celý svet bol ich úzka záhrada, kde ju na konci lemoval vysoký múr z mohutného kamenia - mestské hradby.Opatrovala ju jej stará matka, ktorá ju starostlivo strážila, aby sa z dvora nedostala von. Ešte dnes vidím pred sebou divožienku s dlhšími čiernymi vlasmi a ešte čiernejšími očami s divým  pohľadom väznenej šelmy.
Pamätám si, že som mala vždy veľký strach, ale zvedavosť bola väčšia. Nikto nikdy nevedel, kedy táto úbožiačka vezme kameň do ruky a bude ho hádzať po každom, kto prešiel okolo ich plota.
Srdiečko mi rýchlo bilo a chcela som utiecť domov. Ale som sa hanbila pred kamarátkami, čo by si o mne pomysleli. Iba niekedy sa jej pohľad zmenil. Bývalo to na jar, keď v hebkej jarnej tráve sa popri plote pásli malé húsatká, či kuriatka. Vtedy sa usmievala, prihovárala sa im akousi divnou rečou, ktorej nerozumel nikto...Aj vtedy som sa  jej bála, ale vždy, keď som išla okolo, som ju pozdravila:" Dobrý deň". Ale odpoveď som nikdy nedostala... 

Sodoma-Gomora

Mesiac jún toho roku pätdesiatsedem bol naozaj krásny. Dni boli slnečné a horúce. Pomaličky som si zvykala na prechádzky s mamou, jednou rukou zakvačená o rúčku vozíka,vystlaného perinkami s volánikmi a v strede ležala moja sestra, zabalená v snehovobielej perinke s bielym povojníčkom. Nariasené čipky na perinke  mali na koncoch vyšité biele "šlingle" a povojníček bol uviazaný bielou mašľou. A v tej perine zakuklená ležala moja sestrička. Väčšinou sladko spala s rukami natiahnutými k hlave, pästičky zovreté pevne k sebe a tenučký palec strčený medzi ukazovák a prostredník - aké zváštne gesto - hm, hm, hm, také malé mrňúsa a už to ukazuje svetu figu. Pokým naša bábika spala, bolo dobre, ale keď nespala...a bolo jedno , kde sa zobudila, či doma, či na ulici, či kdekoľvek. Z hlbokého vytapacírovaného vozíka sa zrazu ozvala revolučná pieseň s dlhým refrénom: .. a ne, a ne, a neeee, a ne..." Jedine cumlík dokázal na chvíľočku stlmiť tieto   zvuky, drásajúce moje detské uši, ale po chvíli prerušená pieseň pokračovala.Jak pri nálete v štyridsiatom piatom...beda, môj život bol zrazu ohrozený!
"Anči, nerob krik, zobudíš Katušku",...."Ty si ma nerozumela? Nelietaj s tou kolobežkou ako divá, ešte ju vykotíš z vozíka..."......" Andulka, pohojdaj trošku vozíček...ja musím rýchlo povešať prádlo..."  "Zlato, zober plienočku a polož ju do lavóra..." Ale, ale, hapala nám dudula, Ančika, zdvihni ju a opláchni vodou..."
Zodvihla som cumeľ, dobre vymáčala vo vedre s vodou a keď ma nikto nevidel, šup s ním do huby.Zvedavosť mi nedala, chcela som vedieť, čo je vlastne na tom cumli také dobré,keď to Kačene tak chutí. No a keď som zistila, že štolverky sú chutnejšie, tak som cumlík vrátila sestre do pusy.Aspoň na chvíľočku bol pokoj.Nuž,  ale, nedalo sa nič robiť, postretol ma údel staršej sestry, a hoci mala iba dva týždne, už som to s mojím päťročným mozočkom chápala, že to nebude s ňou také ľahké a prejde ešte veľa vody, než sa všetko zmení.  

Čosi sa deje...

V novom domove som si rýchlo zvykala. Všetko bolo nové, zaujímavé a najkrajší bol dvor. Keď prišli horúce letné dni pred páľavou slnka nás chránil veľký orech, ktorý vysoko prerástol až ponad strechu domu. Pod jeho širokú korunu slnko nemalo šancu dostať veľa lúčov, a to bolo dobre. Hneď vedľa orecha trónila na betónovom podstavci vysoká štíhla pumpa. Jej dlhý krk pripomínal veľkú labuť a z jej krásne formovaného dzobáka chrlila vždy voda, keď som dlhou pákou pohybovala hore-dolu.
Naopak, keď pršalo, v priestrannom pitvore bolo dosť miesta na hranie. Popri stene stála dlhá drevená lavica, a pri nej vedro pod kohútikom vodovodu. V celom tom chladivom priestranstve nebolo nič, iba dlhánsky rebrík, ktorého koniec sa strácal kdesi hore v tmavej diere povaly. Ej, ako som sa tej diery bála!Cez deň to ešte ušlo, ale keď sa zotmelo, bála som sa čo i len okom hore zavadiť.
      Cez deň bývala ulica mĺkva, iba sliepky a kačice pobehovali po tráve na priedomí . Jediným veľkým vzruchom boli skoré rána, keď pastier hnal kravy na pašu. Niekoľko susedov malo svoju kravičku , niektorí i teliatko , a tak ráno otvorenými bránami vychádzali rohane, pridávajúc sa k dupajúcemu stádu.
Vtedy som si pritiahla stoličku k oknu a dívala som sa nebojácne ako veľké stádo pochodovalo okolo nášho domu.  V jedno júnové ráno som div neumrela od strachu. Ešte som podriemkávala v posteli, keď ma zobudil divný zvuk.
"Mamaaaaaaaaaa..... " , revala som ako bez duše. Akási velikánska hlava s rohami a divokými očami sa dívala oknom do našej izby a  papuľou prežúvala našu záclonu. Mama pribehla z kuchyni a nevídané veľké strašidlo zahnala rukou preč. Plesla jej dlaňou po čele a vyľakaná krava sa rozbehla klopotajúc nohami  po betónovom chodníku preč.
Ešte že mám mamu!! Tá sa ani čerta nebojí.
"Tak poď, napapáš sa a pôjdeme spolu do mesta", povedala mama a už ma viedla do chodbičky, kde na kovovom stojane bolo malé umývadlo. V príjemne vlažnej vode mi umyla tvár a ruky, prečesala vlasy a o krátky čas sme spolu ruka v ruke kráčali dlhou ulicou do mesta.
.-.-.-.-.
     V malom obchodíku na námestí bolo ticho, iba dlhé regále nemo stáli popri stene, naplnené topánkami, papučami  a nechýbali ani veľké čierne dáždniky, visice v kúte.Drobná ženička v modrej zástere stála za dlhým pultom a veselo  mamu  pozdravila  : "Aaaaa, pekne vítam,Vilmuška... tak jako, ešče nyšt , ešče nyšt? A dokedy to budeš ešte nosiť ze sebu?" , veselo zapípala cez celú predajňu a už  aj cupitala k nám:"A čo to bude?"
"To keby som vedela...." , zasmiala sa mama na jej otázku.
"Jako že nevíš, šak pre néčo si sem len došla, ne?" , zjavne prišlo k malému nedorozumeniu.
"Ale iste,  reku či nemáš nejaké pohodlné papuče..."
"A víš, že nejaké máme? " Zasmiala sa predavačka a svižným krokom malej šťúplej ženy zabehla za záves a priniesla krabicu. Sedela som na nízkej stoličke a pozorovala som  všetko okolo seba. V živote som toľko topánok nevidela. A tá zvláštna vôňa! Vtedy som ešte nevedela odkiaľ prichádza, ale milujem ju dodnes. Tú zvláštnu vôňu nových topánok.
Predavačka neustále rapotala a mama si skúšala papuče, jednu po druhej .
"Ale , počúvaj ma, Vilma, nejako sa mi nezdáš! Že to na teba už došlo?"
"Už to tak vyzerá...", mama vzdychla a len veľmi ťažko vstala z lavici."Tak mi to nablokuj, idem rýchlo domov..."
Rýchlo! Cesta domov bola nekonečná, tak ako pre mňa, tak i pre mamu. Mne sa chcelo cikať a na mamu "to došlo".Čerta sa ona nebála! Bála!  A ako! 
     O niekoľko hodín som sa zobudila v babičkinej posteli a počula som otcov hlas. Sedeli i so starým otcom na verande.
"Tak teda, Ludko, máš zase dcéru... ozaj, už viete ako sa bude volať?"
Veru nevedel! Keď on si myslel, že to bude syn. Jedine mne to bolo jedno, vadiť mi to začalo omnoho, omnoho neskôr!  :)))))))

Stratený kľúč

Ako by to bolo  takmer pred tisíc rokmi, čas sa zdá nekonečný,  a to, čo bolo na jeho začiatku  - veľmi ďaleko. Každý máme svoj čas - svoje začiatky a svoje konce, to čo je medzi tým, to je naša cesta, po ktorej kráčame , zvedavo sa dívajúc dopredu a v slabej chvíli postojíme, obzrieme sa a veríme, že tam, kdesi vzadu uvidíme to, čo po nás zostalo.

Zvyčajne je toho veľmi málo, jediné, čo nám zostane, a to si nesieme so sebou, sú naše spomienky.
tie nás sprevádzajú po celý život, čím sme starší, tým intenzívnejšie obraciame svoj "pohľad" späť,tam kdesi na "náš začiatok"... čím to je?

.

Zvláštny deň

Už od rána sa mi akosi nedarilo. S akýmsi pocitom zodpovednosti som umyla riad, vyluxovala byt, povešala prádlo... bez nálady, bez radosti, že je všetko "v richtiku".
"Musím niekde vypadnúť, lebo ešte chvíľu a padne na mňa aj plafón". Mrmlala som si popod nos, až si moju zlú náladu všimol môj syn.
"Počúvaj ma, mami,okamžite sa obleč, a choď von...ty potrebuješ naozaj vypadnúť z tejto betónovej škatule, zober si bicykel a choď sa tárať, ja všetko ostatné dokončím  " .
"Nechaj ma, nevšímaj si ma, mňa to prejde..." oponovala som mu, ale dosť neúspešne. 
Keby tak videl do mojej "mozgovni", prečítal si všetko, čo mi hmýrilo hlavou, iste by dostal aj on depku.
Bolo tam toho naloženého statočne:" Tak toto je ten dôchodok, na ktorý som tak dlho čakala? ". Pýtala som sa sama seba, až som sa zahanbila , keď som si spomenula na posledné dva roky. Každé ráno som skoro vstala, nasadla na to moje "byciglo" a futašovala do práce. Ale iste, moje zamestnanie som mala rada, cítila som sa v ňom ako ryba vo vode, ale čím častejšie som si uvedomovala, že som čím ďalej, tým viac unavená - zmeny, spočívajúce v nových nariadeniach, neustále zmeny v riadení  - raz nový šéf, potom nový vedúci a každý z nich priniesol svoje " maníre" ...a ťažko starého koňa novým kúskom naučíš!!! Baby v práci sa mi smiali, keď som občas zúfalo zvolala:"Zlatý dúchod, už abych tam bola..." Na stenu oproti môjho stola som si nalepila rozkošný obrázok babičky v typickom dedinskom kroji nášho kraja, s čiernou šatkou na hlave, s  opásanou čiernou zásterou okolo pásu, na nohách natiahnuté hrubé pančuchy "flórky" , ktoré jej trčali z filcových papučí.. Starenka sedela na priedomí domčeka s veľkou drevenou bránou a obe ruky mala zdvihnuté nad hlavou v  póze,ktorá navidomoči hovorila o jej dobrej nálade, len neviem čomu sa tak tešila.To autor obrázku neobjasnil! Nad obrázok som napísala:"KONEČNE FAJRONT!"
Keď nastal deň rozlúčky, poslednýkrát som sa obzrela po mojej kancelárii a vytešenej starenke na stene som naposledy zamávala. Konečne fajront!!!!
.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.

O pár minút po tom, ako mi syn "naordinoval" voľno, som už sedela na bicykli , nevedela som kam ísť, ale moje nohy točili pedálmi a bicykel ma viezol dlhou ulicou - preč zo sídliska. Naprieč celým mestom som uvažovala, či ísť cestičkou k vinohradom, alebo bicykel odstaviť pred zámočkom a prejsť sa peši parkom.
Len som sa zrazu ocitla na "mojej ulici". Tak ju volám, "moja ulica". A koho by mala byť, keď nie moja? Veď som na nej vyrastala. "Môj dom" sa odvtedy veľmi nezmenil.Akurát, že zostarol - ako ja. Koľkokrát som okolo išla autom a nemala som odvahu zastaviť, dotknúť sa tej istej brány, ktorou som sa dávno - pradávno vracala domov zo školy.
"Tak, keď nie dnes, tak nikdy..." povedala som a už som stála na popraskanom betónovom chodníku a  so strachom som sa obzerala dokola,   ako taký zlodej .
Ulica bola prázdna a dom opustený.Priložila som čelo o sklo okna, kde bývala naša kuchyňa.Za zaprášeným sklom, puknutým krížom od rámu k rámu som uvidela to, o čom sa mi sníva toľké roky - moje detstvo. Kuchyňa bola prázdna, iba na mieste, kde stál náš šporák, stála stará skriňa.Neuveriteľné, akoby tam zastal čas, biele dlaždice lemované čiernym pásikom a pomedzi ne maličké čierne štvorčeky.
Zrazu mi stiahlo hrdlo a do očí sa tisli slzy - spomienky...
Zrazu som videla môjho otca, ako stojí medzi dverami, rukou sa opiera o drevený vyrezávaný rám a trpezlivo tichým hlasom mi hovorí:"Hanka, handru musíš zložiť na polovicu  a ešte raz na polovicu  a prejdeš ňou po kachličkách - tri kachličky jeden rad, potom druhý rad zase tri kachličky a naposledy tretí rad , tiež tri kachličky...potom handru preperieš a odznova - ďalší rad..."
"Ociii..." zaúpela som nahlas  a po tvári mi tiekli slzy.Blečala som statočne!.
Dvere z kuchyni - tie isté dvere , boli otvorené .. božíčku, naša záhrada, rady stromov, nízkych-mladých, a predsa... vzadu, pod múrmi starého opevnenia nášho mesta stál vysokánsky strom - naša čerešňa.Tak predsa tu zostalo niečo , čo posadil môj otec!
Neviem ako dlho som tam stála a nazerala cez zaprášené rozbité okno dnu, keď za mojím chrbtom zavŕzgala brána z náprotivného domu a vyšli odtiaľ dvaja ľudia - on a ona, tiež asi v mojom veku. Spoznala som ho - Martin - stretli sa nám pohľady , videla som v jeho očiach dva veľké otázniky. Ale to bolo všetko, nasadli obaja do auta a v mihu boli preč. Bolo mi to zrazu smiešne, takto ma prichytiť, uplakanú,usmrkanú a po toľkých rokoch!
Počkala som pár sekúnd, než auto zmizlo za rohom a už už som chcela nasadnúť na bicykel , ale predsa , ešte čosi mi chýbalo k úplnej spokojnosti. Podišla som k bráne . Starodávna drevená brána so zeleným náterom, popraskaná,zvráskavená,  vysušená ako stará lipa.
"moja zlatá, zdravím ťa...poznávaš ma ešte?" Siahla som po mosadznej gravírovanej kľučke, príjemne ma chladila na dlani. "Už aj ty dosluhuješ, však?" Zacvakal mobil. Raz,dva,trikrát..." a je to... vezmem si ťa domov " Keď som odchádzala, sľúbila som si, že ešte raz tou bránou prejdem dnu, zájdem do záhrady a pozdravím čerešňu, a vojdem do kuchyni a ešte raz sa oknom pozriem do ulice....a ak bude v pitvore stáť rebrík, vyleziem hore na povalu, a malým okienkom na streche sa ešte raz pozriem ponad domy až tam k horám , sadnem si na zaprášený trám a zadívam sa na lúč slnka, v ktorom sa tak nádherne zlatil aj tancujúci prach ... a nebudem sa hanbiť za slzy.