Bláznivá Mica

Nič  lepšie nemohlo byť, ako keď prišli horúce letné dni a my ,decká z ulice sme sa mohli hrať kúsok za domom. Náš stál druhý na konci ulici. Hneď vedľa bývala mnohopočetná rodinka, kde nechýbala žiadna z možných generácii, od pravnuka až po starú, či prastarú mamu. Žili si všetci v dlhom dome s mnohými oknami , a preto, že dom stál na rohu, dom pokračoval  i "za rohom", s jednou výnimkou - všetky okná, ktoré tam kedysi boli, boli umne zamurované a zostali po nich len výklenky s krásnou freskou dokola. I tu bola detská fantázia úžasná,  stačilo iba na vyčnievajúci obrubník domu vyliezť, zachytiť sa jednou rukou a už sme stáli vo výklenku   a mohli sme sa hrať na sochy. A okrem toho, úplne super sa z neho skákalo do vysokej trávy pozdĺž dlhej steny. Iba z jedného sa nedalo. Lebo tesne pod múrom domu na mieste, kde bol jeden zo zamurovaných okien, rástli bodliaky. Poznáte to, také nízke kríky, plné drobných bodliakov vedľa seba ako bobule hrozien. Kurňa, i to sme využili na hranie! Nepamätám si presne, ktorá mama to bola, čo nás naučila z týchto drobných pichľavých bobuliek robiť nábytok pre naše mini bábiky, zvané Budulínky. Dostali sa kúpiť za korunu v našej hračkárni, a tak sme ich mali v papierových krabiciach od topánok požehnane. A si predstavte, že sme sa naučili bobuľky tak trhať, že sme sa ani nepopichali .... veľmi...
Bobuľky boli úžasný "stavebný materiál", pre svoje pichliačiky mali dobrú vlastnosť prilepiť sa jedna o druhú. A tak sme najprv spojili asi desať bobúľ do jedného dlhého radu, potom o prvý rad sme pricapili druhý, a keď bolo ale štvoro radov spolu, plocha stačila na rozmery postele pre nášho budulínka. Chudák! Každý jeden bol fakírom i proti vlastnej vôli. Ale to nám nevadilo. No a keď sme mali celé zariadenie -posteľ, fotelku, stolík,stoličku... zašla som za mojou mamou a tá nám nabalila do krabici takú horu fliačikov z látok, všetkých farieb a druhov látky. Bodaj by nie, veď bola krajčírka: Aj firhonky sme mali tutove. Lebo keď už bol nábytok hotový, bolo treba na krabici aj nejaké tie okná porobiť. A nielen to. Predsa naše bábiky neposadíme len tak mírnix-tírnix na holé pichliače! Tak sme si zo zbytkov látok vystrihli poťahy. Super robota zase. Stačilo len látku položiť a jemne pritlačiť, nemuselo sa nič obšívať ihlou, látka držala "jak repíč".
A keď nás táto hra omrzela, pobehli sme pár metrov k domu, kde za vysokým pletivovým plotom rástli nahusto ovocné stromy a tam v ich tieni sa občas prechádzala naša "bláznivá Viktorka".Všetci sme sa jej báli a nenašiel sa nikto, kto by bol pristúpil bližšie k plotu a začal sa s ňou rozprávať. V úctyhodnej vzdialenosti sme si posadali do trávy a pozorovali ju. Najprv sa táto úbohá ženička tomu potešila, pretože jej celý svet bol ich úzka záhrada, kde ju na konci lemoval vysoký múr z mohutného kamenia - mestské hradby.Opatrovala ju jej stará matka, ktorá ju starostlivo strážila, aby sa z dvora nedostala von. Ešte dnes vidím pred sebou divožienku s dlhšími čiernymi vlasmi a ešte čiernejšími očami s divým  pohľadom väznenej šelmy.
Pamätám si, že som mala vždy veľký strach, ale zvedavosť bola väčšia. Nikto nikdy nevedel, kedy táto úbožiačka vezme kameň do ruky a bude ho hádzať po každom, kto prešiel okolo ich plota.
Srdiečko mi rýchlo bilo a chcela som utiecť domov. Ale som sa hanbila pred kamarátkami, čo by si o mne pomysleli. Iba niekedy sa jej pohľad zmenil. Bývalo to na jar, keď v hebkej jarnej tráve sa popri plote pásli malé húsatká, či kuriatka. Vtedy sa usmievala, prihovárala sa im akousi divnou rečou, ktorej nerozumel nikto...Aj vtedy som sa  jej bála, ale vždy, keď som išla okolo, som ju pozdravila:" Dobrý deň". Ale odpoveď som nikdy nedostala...