Dve ulice od nás bývali babka s dedkom.Nebolo k ním ďaleko, čo malo svoje výhody, ale aj nevýhody, hlavne pre nich. Nemali pokoja ani jeden deň. Keď sme išli zo školy , prvá zastávka bola u babky.
Keď sa zima pominula a okná mohli byť otvorené celý deň, vedeli sme, že v jednom nás bude vyzerať babka a vo vedľajšom dedko. Ak ovšem nedriemal v kuchyni na starom otománe, alebo nečítal dáky vojnový príbeh . Lebo náš dedo miloval knihy. Keď sa začítal, nebolo nikoho a nič, čo by ho dokázalo vyrušiť. Vlastne hej, keď sme sa s krikom dovalili do dvora. Vtedy odkladal knižku na bok, spopod stola vybral guľatý hliníkový obal , v ktorom sa ukladali filmy v kine, otvoril ho a začal si šúľať cigaretku . Potom si ju pripálil, pohodlne si sadol na stoličke a debata mohla začať.
"Jak bolo neskaj v škole?...kolko máš už petek? ..." zjavne nás podpichoval a babka mu hneď do toho skočila:"Ale ic, Francko, a čo si myslíš, že ony sú po tebe?"
"Nále, Terči, sceš povedzet,že já sem bol nejaký lajdák? Šak do sa móže pochvályt, že má vídenskú školu jako já?"
Fíha, to sme počuli prvýkrát, že náš dedko Francko má "vídenskú školu". Tak to už je voľačo! Nám sa v tom čase o Viedni mohlo len zdať.
Nakoniec to babka priklincovala slovami:" Há ha ha, šak to, dzedko.......... nemóže sa bársgdo neskaj pochvályt, že sa ve Vídny učil za murára!"
Dedko sa len uškrnul popod husté čierne fúzy a spýtal sa nás:" A kerá sce masný chleba s cibulu?" Mňam, všetky, veď od obeda v škole prešiel už nejaký čas, olovrant bol vitaný.Babka priniesla z komôrky bochník rascového chlebíka a nakrájala krajce. Dedko nakrájal cibuľu a my sme to potom veľmi rýchlo dokončili. Aj dedko si dal krajec, aj babka. Skôr, než začali jesť, s nožíkom odkrojili kôrku okolo celého krajíčka chleba a babka ju zavesila na kovovú štangľu starého šporáka -" nech friško uschne - pre pipky".
Suché kôrky ukladala do papierovej krabici na poličku v komore pod oknom.
Keď sa krabica naplnila vrchom, kôrky presypala do plátenej tašky:"Ket sa dohrajete, zeberete ich domo,dobre?" Zavelila nám babka .
Lenže cesta domov, hoci len o dve ulice, bola dĺĺĺha, hneď za rohom babkinho domu bola jedna veľká parcela, nebolo na nej nič, len uložené staré tehly, dlhé drevené trámy a v prostriedku vybetónovaný štvorec základu na budúci dom. A nepohraj sa! Na betón sme ukladali tehly, robili si múrik, už sme mali každá svoju izbu, z dreva lavicu .. no a zrazu sme pocítili hlad. Cha! Veď my máme kôrky v taške. Sedeli sme na drevenom tráme,ako lastovičky - jedna vedľa druhej...
"Jéééééj, tá je krásna, pozri, ako sa leskne... a šup s ňou do huby".
"Aj ja chcem, aj ja...." Ešte že bola taška plná. Do hodiny sa jej obsah stenčil o polovičku. Niečo sme nechali aj "pre pipky". Zostali len tie matné, ktoré boli zospodu chlebíka, boli viac upečené, a vôbec - ale vôbec sa neleskli. Darmo, boli sme "fajnšmakerky"!
