Sodoma-Gomora

Mesiac jún toho roku pätdesiatsedem bol naozaj krásny. Dni boli slnečné a horúce. Pomaličky som si zvykala na prechádzky s mamou, jednou rukou zakvačená o rúčku vozíka,vystlaného perinkami s volánikmi a v strede ležala moja sestra, zabalená v snehovobielej perinke s bielym povojníčkom. Nariasené čipky na perinke  mali na koncoch vyšité biele "šlingle" a povojníček bol uviazaný bielou mašľou. A v tej perine zakuklená ležala moja sestrička. Väčšinou sladko spala s rukami natiahnutými k hlave, pästičky zovreté pevne k sebe a tenučký palec strčený medzi ukazovák a prostredník - aké zváštne gesto - hm, hm, hm, také malé mrňúsa a už to ukazuje svetu figu. Pokým naša bábika spala, bolo dobre, ale keď nespala...a bolo jedno , kde sa zobudila, či doma, či na ulici, či kdekoľvek. Z hlbokého vytapacírovaného vozíka sa zrazu ozvala revolučná pieseň s dlhým refrénom: .. a ne, a ne, a neeee, a ne..." Jedine cumlík dokázal na chvíľočku stlmiť tieto   zvuky, drásajúce moje detské uši, ale po chvíli prerušená pieseň pokračovala.Jak pri nálete v štyridsiatom piatom...beda, môj život bol zrazu ohrozený!
"Anči, nerob krik, zobudíš Katušku",...."Ty si ma nerozumela? Nelietaj s tou kolobežkou ako divá, ešte ju vykotíš z vozíka..."......" Andulka, pohojdaj trošku vozíček...ja musím rýchlo povešať prádlo..."  "Zlato, zober plienočku a polož ju do lavóra..." Ale, ale, hapala nám dudula, Ančika, zdvihni ju a opláchni vodou..."
Zodvihla som cumeľ, dobre vymáčala vo vedre s vodou a keď ma nikto nevidel, šup s ním do huby.Zvedavosť mi nedala, chcela som vedieť, čo je vlastne na tom cumli také dobré,keď to Kačene tak chutí. No a keď som zistila, že štolverky sú chutnejšie, tak som cumlík vrátila sestre do pusy.Aspoň na chvíľočku bol pokoj.Nuž,  ale, nedalo sa nič robiť, postretol ma údel staršej sestry, a hoci mala iba dva týždne, už som to s mojím päťročným mozočkom chápala, že to nebude s ňou také ľahké a prejde ešte veľa vody, než sa všetko zmení.  

Čosi sa deje...

V novom domove som si rýchlo zvykala. Všetko bolo nové, zaujímavé a najkrajší bol dvor. Keď prišli horúce letné dni pred páľavou slnka nás chránil veľký orech, ktorý vysoko prerástol až ponad strechu domu. Pod jeho širokú korunu slnko nemalo šancu dostať veľa lúčov, a to bolo dobre. Hneď vedľa orecha trónila na betónovom podstavci vysoká štíhla pumpa. Jej dlhý krk pripomínal veľkú labuť a z jej krásne formovaného dzobáka chrlila vždy voda, keď som dlhou pákou pohybovala hore-dolu.
Naopak, keď pršalo, v priestrannom pitvore bolo dosť miesta na hranie. Popri stene stála dlhá drevená lavica, a pri nej vedro pod kohútikom vodovodu. V celom tom chladivom priestranstve nebolo nič, iba dlhánsky rebrík, ktorého koniec sa strácal kdesi hore v tmavej diere povaly. Ej, ako som sa tej diery bála!Cez deň to ešte ušlo, ale keď sa zotmelo, bála som sa čo i len okom hore zavadiť.
      Cez deň bývala ulica mĺkva, iba sliepky a kačice pobehovali po tráve na priedomí . Jediným veľkým vzruchom boli skoré rána, keď pastier hnal kravy na pašu. Niekoľko susedov malo svoju kravičku , niektorí i teliatko , a tak ráno otvorenými bránami vychádzali rohane, pridávajúc sa k dupajúcemu stádu.
Vtedy som si pritiahla stoličku k oknu a dívala som sa nebojácne ako veľké stádo pochodovalo okolo nášho domu.  V jedno júnové ráno som div neumrela od strachu. Ešte som podriemkávala v posteli, keď ma zobudil divný zvuk.
"Mamaaaaaaaaaa..... " , revala som ako bez duše. Akási velikánska hlava s rohami a divokými očami sa dívala oknom do našej izby a  papuľou prežúvala našu záclonu. Mama pribehla z kuchyni a nevídané veľké strašidlo zahnala rukou preč. Plesla jej dlaňou po čele a vyľakaná krava sa rozbehla klopotajúc nohami  po betónovom chodníku preč.
Ešte že mám mamu!! Tá sa ani čerta nebojí.
"Tak poď, napapáš sa a pôjdeme spolu do mesta", povedala mama a už ma viedla do chodbičky, kde na kovovom stojane bolo malé umývadlo. V príjemne vlažnej vode mi umyla tvár a ruky, prečesala vlasy a o krátky čas sme spolu ruka v ruke kráčali dlhou ulicou do mesta.
.-.-.-.-.
     V malom obchodíku na námestí bolo ticho, iba dlhé regále nemo stáli popri stene, naplnené topánkami, papučami  a nechýbali ani veľké čierne dáždniky, visice v kúte.Drobná ženička v modrej zástere stála za dlhým pultom a veselo  mamu  pozdravila  : "Aaaaa, pekne vítam,Vilmuška... tak jako, ešče nyšt , ešče nyšt? A dokedy to budeš ešte nosiť ze sebu?" , veselo zapípala cez celú predajňu a už  aj cupitala k nám:"A čo to bude?"
"To keby som vedela...." , zasmiala sa mama na jej otázku.
"Jako že nevíš, šak pre néčo si sem len došla, ne?" , zjavne prišlo k malému nedorozumeniu.
"Ale iste,  reku či nemáš nejaké pohodlné papuče..."
"A víš, že nejaké máme? " Zasmiala sa predavačka a svižným krokom malej šťúplej ženy zabehla za záves a priniesla krabicu. Sedela som na nízkej stoličke a pozorovala som  všetko okolo seba. V živote som toľko topánok nevidela. A tá zvláštna vôňa! Vtedy som ešte nevedela odkiaľ prichádza, ale milujem ju dodnes. Tú zvláštnu vôňu nových topánok.
Predavačka neustále rapotala a mama si skúšala papuče, jednu po druhej .
"Ale , počúvaj ma, Vilma, nejako sa mi nezdáš! Že to na teba už došlo?"
"Už to tak vyzerá...", mama vzdychla a len veľmi ťažko vstala z lavici."Tak mi to nablokuj, idem rýchlo domov..."
Rýchlo! Cesta domov bola nekonečná, tak ako pre mňa, tak i pre mamu. Mne sa chcelo cikať a na mamu "to došlo".Čerta sa ona nebála! Bála!  A ako! 
     O niekoľko hodín som sa zobudila v babičkinej posteli a počula som otcov hlas. Sedeli i so starým otcom na verande.
"Tak teda, Ludko, máš zase dcéru... ozaj, už viete ako sa bude volať?"
Veru nevedel! Keď on si myslel, že to bude syn. Jedine mne to bolo jedno, vadiť mi to začalo omnoho, omnoho neskôr!  :)))))))

Stratený kľúč

Ako by to bolo  takmer pred tisíc rokmi, čas sa zdá nekonečný,  a to, čo bolo na jeho začiatku  - veľmi ďaleko. Každý máme svoj čas - svoje začiatky a svoje konce, to čo je medzi tým, to je naša cesta, po ktorej kráčame , zvedavo sa dívajúc dopredu a v slabej chvíli postojíme, obzrieme sa a veríme, že tam, kdesi vzadu uvidíme to, čo po nás zostalo.

Zvyčajne je toho veľmi málo, jediné, čo nám zostane, a to si nesieme so sebou, sú naše spomienky.
tie nás sprevádzajú po celý život, čím sme starší, tým intenzívnejšie obraciame svoj "pohľad" späť,tam kdesi na "náš začiatok"... čím to je?

.

Zvláštny deň

Už od rána sa mi akosi nedarilo. S akýmsi pocitom zodpovednosti som umyla riad, vyluxovala byt, povešala prádlo... bez nálady, bez radosti, že je všetko "v richtiku".
"Musím niekde vypadnúť, lebo ešte chvíľu a padne na mňa aj plafón". Mrmlala som si popod nos, až si moju zlú náladu všimol môj syn.
"Počúvaj ma, mami,okamžite sa obleč, a choď von...ty potrebuješ naozaj vypadnúť z tejto betónovej škatule, zober si bicykel a choď sa tárať, ja všetko ostatné dokončím  " .
"Nechaj ma, nevšímaj si ma, mňa to prejde..." oponovala som mu, ale dosť neúspešne. 
Keby tak videl do mojej "mozgovni", prečítal si všetko, čo mi hmýrilo hlavou, iste by dostal aj on depku.
Bolo tam toho naloženého statočne:" Tak toto je ten dôchodok, na ktorý som tak dlho čakala? ". Pýtala som sa sama seba, až som sa zahanbila , keď som si spomenula na posledné dva roky. Každé ráno som skoro vstala, nasadla na to moje "byciglo" a futašovala do práce. Ale iste, moje zamestnanie som mala rada, cítila som sa v ňom ako ryba vo vode, ale čím častejšie som si uvedomovala, že som čím ďalej, tým viac unavená - zmeny, spočívajúce v nových nariadeniach, neustále zmeny v riadení  - raz nový šéf, potom nový vedúci a každý z nich priniesol svoje " maníre" ...a ťažko starého koňa novým kúskom naučíš!!! Baby v práci sa mi smiali, keď som občas zúfalo zvolala:"Zlatý dúchod, už abych tam bola..." Na stenu oproti môjho stola som si nalepila rozkošný obrázok babičky v typickom dedinskom kroji nášho kraja, s čiernou šatkou na hlave, s  opásanou čiernou zásterou okolo pásu, na nohách natiahnuté hrubé pančuchy "flórky" , ktoré jej trčali z filcových papučí.. Starenka sedela na priedomí domčeka s veľkou drevenou bránou a obe ruky mala zdvihnuté nad hlavou v  póze,ktorá navidomoči hovorila o jej dobrej nálade, len neviem čomu sa tak tešila.To autor obrázku neobjasnil! Nad obrázok som napísala:"KONEČNE FAJRONT!"
Keď nastal deň rozlúčky, poslednýkrát som sa obzrela po mojej kancelárii a vytešenej starenke na stene som naposledy zamávala. Konečne fajront!!!!
.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.

O pár minút po tom, ako mi syn "naordinoval" voľno, som už sedela na bicykli , nevedela som kam ísť, ale moje nohy točili pedálmi a bicykel ma viezol dlhou ulicou - preč zo sídliska. Naprieč celým mestom som uvažovala, či ísť cestičkou k vinohradom, alebo bicykel odstaviť pred zámočkom a prejsť sa peši parkom.
Len som sa zrazu ocitla na "mojej ulici". Tak ju volám, "moja ulica". A koho by mala byť, keď nie moja? Veď som na nej vyrastala. "Môj dom" sa odvtedy veľmi nezmenil.Akurát, že zostarol - ako ja. Koľkokrát som okolo išla autom a nemala som odvahu zastaviť, dotknúť sa tej istej brány, ktorou som sa dávno - pradávno vracala domov zo školy.
"Tak, keď nie dnes, tak nikdy..." povedala som a už som stála na popraskanom betónovom chodníku a  so strachom som sa obzerala dokola,   ako taký zlodej .
Ulica bola prázdna a dom opustený.Priložila som čelo o sklo okna, kde bývala naša kuchyňa.Za zaprášeným sklom, puknutým krížom od rámu k rámu som uvidela to, o čom sa mi sníva toľké roky - moje detstvo. Kuchyňa bola prázdna, iba na mieste, kde stál náš šporák, stála stará skriňa.Neuveriteľné, akoby tam zastal čas, biele dlaždice lemované čiernym pásikom a pomedzi ne maličké čierne štvorčeky.
Zrazu mi stiahlo hrdlo a do očí sa tisli slzy - spomienky...
Zrazu som videla môjho otca, ako stojí medzi dverami, rukou sa opiera o drevený vyrezávaný rám a trpezlivo tichým hlasom mi hovorí:"Hanka, handru musíš zložiť na polovicu  a ešte raz na polovicu  a prejdeš ňou po kachličkách - tri kachličky jeden rad, potom druhý rad zase tri kachličky a naposledy tretí rad , tiež tri kachličky...potom handru preperieš a odznova - ďalší rad..."
"Ociii..." zaúpela som nahlas  a po tvári mi tiekli slzy.Blečala som statočne!.
Dvere z kuchyni - tie isté dvere , boli otvorené .. božíčku, naša záhrada, rady stromov, nízkych-mladých, a predsa... vzadu, pod múrmi starého opevnenia nášho mesta stál vysokánsky strom - naša čerešňa.Tak predsa tu zostalo niečo , čo posadil môj otec!
Neviem ako dlho som tam stála a nazerala cez zaprášené rozbité okno dnu, keď za mojím chrbtom zavŕzgala brána z náprotivného domu a vyšli odtiaľ dvaja ľudia - on a ona, tiež asi v mojom veku. Spoznala som ho - Martin - stretli sa nám pohľady , videla som v jeho očiach dva veľké otázniky. Ale to bolo všetko, nasadli obaja do auta a v mihu boli preč. Bolo mi to zrazu smiešne, takto ma prichytiť, uplakanú,usmrkanú a po toľkých rokoch!
Počkala som pár sekúnd, než auto zmizlo za rohom a už už som chcela nasadnúť na bicykel , ale predsa , ešte čosi mi chýbalo k úplnej spokojnosti. Podišla som k bráne . Starodávna drevená brána so zeleným náterom, popraskaná,zvráskavená,  vysušená ako stará lipa.
"moja zlatá, zdravím ťa...poznávaš ma ešte?" Siahla som po mosadznej gravírovanej kľučke, príjemne ma chladila na dlani. "Už aj ty dosluhuješ, však?" Zacvakal mobil. Raz,dva,trikrát..." a je to... vezmem si ťa domov " Keď som odchádzala, sľúbila som si, že ešte raz tou bránou prejdem dnu, zájdem do záhrady a pozdravím čerešňu, a vojdem do kuchyni a ešte raz sa oknom pozriem do ulice....a ak bude v pitvore stáť rebrík, vyleziem hore na povalu, a malým okienkom na streche sa ešte raz pozriem ponad domy až tam k horám , sadnem si na zaprášený trám a zadívam sa na lúč slnka, v ktorom sa tak nádherne zlatil aj tancujúci prach ... a nebudem sa hanbiť za slzy.