Zvláštny deň

Už od rána sa mi akosi nedarilo. S akýmsi pocitom zodpovednosti som umyla riad, vyluxovala byt, povešala prádlo... bez nálady, bez radosti, že je všetko "v richtiku".
"Musím niekde vypadnúť, lebo ešte chvíľu a padne na mňa aj plafón". Mrmlala som si popod nos, až si moju zlú náladu všimol môj syn.
"Počúvaj ma, mami,okamžite sa obleč, a choď von...ty potrebuješ naozaj vypadnúť z tejto betónovej škatule, zober si bicykel a choď sa tárať, ja všetko ostatné dokončím  " .
"Nechaj ma, nevšímaj si ma, mňa to prejde..." oponovala som mu, ale dosť neúspešne. 
Keby tak videl do mojej "mozgovni", prečítal si všetko, čo mi hmýrilo hlavou, iste by dostal aj on depku.
Bolo tam toho naloženého statočne:" Tak toto je ten dôchodok, na ktorý som tak dlho čakala? ". Pýtala som sa sama seba, až som sa zahanbila , keď som si spomenula na posledné dva roky. Každé ráno som skoro vstala, nasadla na to moje "byciglo" a futašovala do práce. Ale iste, moje zamestnanie som mala rada, cítila som sa v ňom ako ryba vo vode, ale čím častejšie som si uvedomovala, že som čím ďalej, tým viac unavená - zmeny, spočívajúce v nových nariadeniach, neustále zmeny v riadení  - raz nový šéf, potom nový vedúci a každý z nich priniesol svoje " maníre" ...a ťažko starého koňa novým kúskom naučíš!!! Baby v práci sa mi smiali, keď som občas zúfalo zvolala:"Zlatý dúchod, už abych tam bola..." Na stenu oproti môjho stola som si nalepila rozkošný obrázok babičky v typickom dedinskom kroji nášho kraja, s čiernou šatkou na hlave, s  opásanou čiernou zásterou okolo pásu, na nohách natiahnuté hrubé pančuchy "flórky" , ktoré jej trčali z filcových papučí.. Starenka sedela na priedomí domčeka s veľkou drevenou bránou a obe ruky mala zdvihnuté nad hlavou v  póze,ktorá navidomoči hovorila o jej dobrej nálade, len neviem čomu sa tak tešila.To autor obrázku neobjasnil! Nad obrázok som napísala:"KONEČNE FAJRONT!"
Keď nastal deň rozlúčky, poslednýkrát som sa obzrela po mojej kancelárii a vytešenej starenke na stene som naposledy zamávala. Konečne fajront!!!!
.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.

O pár minút po tom, ako mi syn "naordinoval" voľno, som už sedela na bicykli , nevedela som kam ísť, ale moje nohy točili pedálmi a bicykel ma viezol dlhou ulicou - preč zo sídliska. Naprieč celým mestom som uvažovala, či ísť cestičkou k vinohradom, alebo bicykel odstaviť pred zámočkom a prejsť sa peši parkom.
Len som sa zrazu ocitla na "mojej ulici". Tak ju volám, "moja ulica". A koho by mala byť, keď nie moja? Veď som na nej vyrastala. "Môj dom" sa odvtedy veľmi nezmenil.Akurát, že zostarol - ako ja. Koľkokrát som okolo išla autom a nemala som odvahu zastaviť, dotknúť sa tej istej brány, ktorou som sa dávno - pradávno vracala domov zo školy.
"Tak, keď nie dnes, tak nikdy..." povedala som a už som stála na popraskanom betónovom chodníku a  so strachom som sa obzerala dokola,   ako taký zlodej .
Ulica bola prázdna a dom opustený.Priložila som čelo o sklo okna, kde bývala naša kuchyňa.Za zaprášeným sklom, puknutým krížom od rámu k rámu som uvidela to, o čom sa mi sníva toľké roky - moje detstvo. Kuchyňa bola prázdna, iba na mieste, kde stál náš šporák, stála stará skriňa.Neuveriteľné, akoby tam zastal čas, biele dlaždice lemované čiernym pásikom a pomedzi ne maličké čierne štvorčeky.
Zrazu mi stiahlo hrdlo a do očí sa tisli slzy - spomienky...
Zrazu som videla môjho otca, ako stojí medzi dverami, rukou sa opiera o drevený vyrezávaný rám a trpezlivo tichým hlasom mi hovorí:"Hanka, handru musíš zložiť na polovicu  a ešte raz na polovicu  a prejdeš ňou po kachličkách - tri kachličky jeden rad, potom druhý rad zase tri kachličky a naposledy tretí rad , tiež tri kachličky...potom handru preperieš a odznova - ďalší rad..."
"Ociii..." zaúpela som nahlas  a po tvári mi tiekli slzy.Blečala som statočne!.
Dvere z kuchyni - tie isté dvere , boli otvorené .. božíčku, naša záhrada, rady stromov, nízkych-mladých, a predsa... vzadu, pod múrmi starého opevnenia nášho mesta stál vysokánsky strom - naša čerešňa.Tak predsa tu zostalo niečo , čo posadil môj otec!
Neviem ako dlho som tam stála a nazerala cez zaprášené rozbité okno dnu, keď za mojím chrbtom zavŕzgala brána z náprotivného domu a vyšli odtiaľ dvaja ľudia - on a ona, tiež asi v mojom veku. Spoznala som ho - Martin - stretli sa nám pohľady , videla som v jeho očiach dva veľké otázniky. Ale to bolo všetko, nasadli obaja do auta a v mihu boli preč. Bolo mi to zrazu smiešne, takto ma prichytiť, uplakanú,usmrkanú a po toľkých rokoch!
Počkala som pár sekúnd, než auto zmizlo za rohom a už už som chcela nasadnúť na bicykel , ale predsa , ešte čosi mi chýbalo k úplnej spokojnosti. Podišla som k bráne . Starodávna drevená brána so zeleným náterom, popraskaná,zvráskavená,  vysušená ako stará lipa.
"moja zlatá, zdravím ťa...poznávaš ma ešte?" Siahla som po mosadznej gravírovanej kľučke, príjemne ma chladila na dlani. "Už aj ty dosluhuješ, však?" Zacvakal mobil. Raz,dva,trikrát..." a je to... vezmem si ťa domov " Keď som odchádzala, sľúbila som si, že ešte raz tou bránou prejdem dnu, zájdem do záhrady a pozdravím čerešňu, a vojdem do kuchyni a ešte raz sa oknom pozriem do ulice....a ak bude v pitvore stáť rebrík, vyleziem hore na povalu, a malým okienkom na streche sa ešte raz pozriem ponad domy až tam k horám , sadnem si na zaprášený trám a zadívam sa na lúč slnka, v ktorom sa tak nádherne zlatil aj tancujúci prach ... a nebudem sa hanbiť za slzy.