Svatá Ana a šenkvické hody

            Svatá Ana - chladno zrána!
     Zvyklo sa a ešte sa aj občas zvykne hovoriť.A so vätou Aničkou boli spojené aj šenkvické hody.
Doma bolo rušno už od soboty. Mama sedela za šijacím strojom a dokončovala pre mňa a pre  moju sestru Katku nové šaty. Veď ideme babke a dedkovi na hody! Aj nové topánky a biele podkolienky už čakali na nedeľňajšie ráno.
     Keď sme sa vybrali slnečnou ulicou smerom na stanicu, niesli sme sa ako princezny - a just ako Danka a Janka - v rovnakých šatách a tenké nožičky nám obopínali nové podkolienky. Sestrine krásne zlaté kučery boli prichytené bielou mašľou  a moje čierne, rovné ako poľná tráva, mi neposlušne viali okolo hlavy. Chýbala mi už len mašľa v nich, miesto nej som mala ofinu pripnutú do boku ozdobnou sponkou do vlasov.
      Na železničnej staničke nebolo príliš rušno, pár ľudí stálo na peróne vyhliadajúc vlak. Onedlho prišiel smerom od Bratislavy. Veľká začmudená lokomotíva chrlila oblaky dymu a za veľkého hrmotu veľkých kovových  kolies zastavila. Z jedného ovoreného okna ktosi mával a veselo kričal smerom k nám: "Halooo, tu sme..."
"To je Gusto, ideme k ním..." , povedal otec , mávajúc späť bratovi na pozdrav, vzal Kačenu na ruky a už sme aj futašovali k vagónu. 
  Z otvorených dverí vyskočilo zopár ľudí a náhlivo sa strácali v staničnej budove.   Najnižší schodok do vagóna bol  tak strašne vysoko, že mi otec musel pomôcť hore: " Ešte máš krátke nohy, ešte nemôžeš sama cestovať vlakom..." , skonštatovali obaja aj s mamou.
"Séééérvus, séééérvus... ", nastalo podávanie rúk, tetka Ilona nás obe vybozkávala a než nám obom zotrela krvavočervený rúž z tváre, vlak sa pohol . Cesta ubehla za niekoľko minút, veď na nasledujúcej zastávke sme všetci vystúpili z vlaku. Strýco Gusto nestihol v takom krátkom čase všetko povedať, preto pokračoval cestou zo stanice vo svojom monológu,dopodrobna vysvetľujúc všetky problémy , ktoré len vedúci v mraziarni môže mať. Než sme prišli po bráničku pred domom nášho deda, boli všetci dospelí unavení z toľkého  prekladania kartónov hrášku, mrkvy, či mrazenej tekvice. Samozrejme - okrem strýca Gusta, ten vyzeral, akoby sa vracal domov z dovolenky pri mori.
     Jediní, ktorých sa táto "fuška" nedotkla, sme boli my deti, lebo s ujom a tetou prišiel aj náš bratranec Ivan. Urastený pekný chlapec s čiernymi očkami a kučeravými čiernymi vlasmi. A veruže sme si boli vzácni, veď sme sa vídali iba raz v roku - na cérovské hody u deda !
     Na veľkom dvore pod starým orechom s korunou tak mohutnou, že zatienila celý dom i dvor pred ním, sedeli ďalší členovia našej rozvetvenej rodiny. Na drevenej lavičke , šikovne namontovanej na stene domu, sedela babka , vedľa nej dedo aj so svojou povestnou fajkou v hube a medzi dverami stála naša teta Mariška, opásaná bielou zásterou a bielou hanačkou na hlave. Na starých stoličkách už odpočívali po dlhej ceste ujo s tetou , ktorí pricestovali vlakom z opačnej strany - až hen od Nitry.
"Áaaaaaaa, toť kukni sa, Nitrané sú už tu... a de sú Dubované, čo tento rok nedóndu?" , chrlil strýco Gusto slová za slovami.
"Ale dóndu, čo by né, šak to víš, ony mosá autobusem  a gdo ví kedy im to ide..." , zahlásil dedko a zabafkal si z tej "hnusnej smradlavej močkovici, čo mu furt len z huby trčí... ešče že s nú neleze do posteli". Tak zvykla teta Mariška vždy zanadávať na dedovu fajku.
Jasné, že prišli všetci. Tak ako každý rok. A hody mohli začať! Mastná polievka z husačích drobkov s domácimi rezancami od tety Marišky. Potom lokše s pečenou husacinou a dusenou kapustou. A štrng-brng ochutnávka dedovho vínka z pivnice.  Skvelý program pre dospelých. My decká sme zatiaľ preliezli celú záhradu, a potom sme odcupotali na kolotoče. Ale to už Kačene chýbala mašľa vo vlasoch, a biele podkolienky už tak nežiarili belobou  a v ústach sme si odniesli chuť a vôňu malín, ktoré rástli na začiatku záhrady.

Ťažkých päť mesiacov

     Pod rámom starého okna so širokou pohodlnou parapetou stála biela kovová posteľ. Nebola jediná v priestrannej nemocničnej izbe. Bolo ich päť. Na každej z postelí ležali  deti. Všetci sme boli v rovnakom veku, dvaja chlapci a tri dievčatá. Každé z nás malo príčinu, prečo sme sa v nich ocitli. Ale nás to netrápilo, v skutočnosti sme nepociťovali žiadnu bolesť, ak nás zrovna nenavštívila sestrička s injekčnými striekačkami. Zvyčajne to bolo vždy v pondelok , keď sme dojedli obed. Pondelok bol pre nás všetkých dňom bolesti a strachu. Keď sa nedeľňajší deň návštev skončil, líhali sme si s povzdychnutím :" Zajtra je pondelok".
  Hneď ráno po raňajkách a vizite sa potichu otvorili vysokánske dvere a v nich sa objavila sestrička.S hrôzou sme očakávali, na koho prvého kývne prstom, kto z nás si oblečie župan a ona nás odvedie z izby von.
"Anka, stávaj, obleč si župan, pôjdeš so mnou..." - strašný pocit, srdce sa rozbúchalo a sotva deväťročný mozog dostával zabrať :"Kam ideme? Prečo? Ja nechcem ísť...prosíííím..."
Márne prosíkanie, nepomohol ani tichý plač. Sestrička ma vzala za ruku, viedla  po dlhej chodbe a potom pomaly krok - za krokom sme zostupovali po starom schodišti chladnej chodby, páchnucej starinou. Moja predtucha sa stala skutočnosťou. Pred dverami zubára stáli tri drevené stoličky. Dlho som na nich nesedela, dvere sa otvorili a už ma tisli do ordinácie.
"Tak sa neboj, len otvor ústa, pán doktor sa ti pozrie na zúbky", švitorila malá tučná sestrička a nenápadne mi chytila hlavu tak, že som sa z jej kliešti nemohla dostať. Nie veru, nedám sa ja len tak ľahko, to si ešte počkajú, než to urobím.
" Tak ma už nehnevaj, ja nemám na teba toľko času, otvor ústa, lebo ti ich otvorím sám...", hneval sa ujo v bielom a ja som ho i napriek strachu chcela objať okolo krku a prosiť, aby ma nechal tak.
No iste! Nedal sa obmäkčiť a už sa mi hrabal v puse a diktoval čosi o jednotkách,dvojkách,trojkách...
No čo to budem naťahovať, než si zopakoval základnú desiatku matematiky, mliečny zub povolil a hlasno zahrkotal na dne porcelánovej nádoby, sprevádzaný mojím nárekom , A tá krv, tá krv!
Meravé telo nevládalo vstať z kresla,keď ma konečne postavili na tenké roztrasené nožičky, odvďačila som sa im hlasitým plačom, ktorý síce rezal všetkým do uší, ale mne pomohol roztopiť meravosť rúk a nôh .
"No vidíš, hotovo!Veď sa ti už hýbal... A ani to nebolelo, že?" Prihováral sa mi ten protivný ujo v bielom a ja som mala chuť vykričať mu, že je najprotivnejší , hnusný, a už k nemu nikdy v živote neprídem. Nepovedala som mu to, zaryto mlčala a pevne držala kľučku dverí v strachu, že ma tam posadí znova.
     Len čo sa za nami dvere zatvorili, pocítila som prvú úľavu. Tak - to jedno zlo je za nami, druhé - ešte horšie - príde hneď po obede. A volá sa Pendepon!!

                                                                         


Týždeň z týždňom ubiehal v očakávaní nedele, kedy príde mama a prinesie mi niečo dobré, drobné maškrtky a čerstvo upečený koláč. Nalepšie boli slivkové osúchy posypané  sladkou mrveničkou .A mliečne štolverky.A voňavé jabĺčka z našej záhrady...Keď sme sa po hodinke lúčili, zúfalo som ju objímala okolo krku,prosíkajúc aby ma vzala už domov.
Mama ma objímala a presviedčala, že už to dlho nepotrvá, musím vydržať, onedlho budú Vianoce a potom si ma zoberie na jeden deň domov.
    A znovu tu bol pondelok a sestrička z injekčnou striekačkou...  Pálčivá bolesť po Pendepone bola taká silná, že som  z postele nechcela ani zísť. Nepomáhala ani mokrá vreckovka, ktorú mi sestrička priložila na nohu. Keď sa zvečerilo, v uliciach sa rozsvietili jedna po druhej pouličné lampy. .Svetlo "nosil" jeden deduško,v ruke držal dlhú palicu a keď ju priložil k sklenej guli na dlhej tyči, lampa zažiarila.Každý podvečer som si sadla na širokú parapetu okna a čakala som, kedy uvidím zázračného deduška so zázračnou palicou v ruke.
     V jedno ráno nás prekvapil sneh. Bola ním vymaľovaná celá ulica. Zrazu sa stratila všetka farba, zostali len biele strechy,chodníky a úzka cesta pod oknami.Blížili sa Vianoce. Konečne budú Vianoce a mama určite príde pre mňa a prinesie mi nový kabát, čo mi ušila. Aj nový šál, čo mi uplietla, krásny žltý a taká istá bude aj čiapka s veľkým brmbolcom .A pôjdeme električkou na hlavnú stanicu a onedlho budem doma.
                                                                             .-.-.-.-.-.-.
     "Anka, pozri, koho ti vediem...", začula som hlas sestričky a vzápätí som uvidela mamu, ako stojí medzi dvermi aj s veľkou taškou v ruke. Onedlho som sedela pri okne vo vlaku a ako cesta ubiehala, zabudla som na všetko, čo som za sebou zanechala.
      V neveľkej izbičke nášho malého bytíku stála vysoká borovica.  Otec ju už stihol upevniť do podstavca tvaru  dreveného kríža . Okolo pobehovala moja malá sestrička a vykrikovala: Budeme vešať salónky... a príde aj  Ježiško...mama kedy k nám príde? "  Vyzvedala, vyliezajúc na kuchynskú stoličku pod oknom.
"jaj, ide už... ja ho vidím...", kričala vždy, keď popod naše okno piešiel nejaký chodec. Márna sláva, ono to ešte nejakú tú hodinku trvalo.Aj to sme sa nikdy nedozvedeli kedy prišiel a ako vyzerá, lebo prišiel tak potichu, ani dvere nevrzli, ani nevošiel do kuchyni, ani si nesadol... jednoducho prišiel tak, ako každý rok - nebadane .

     Štedrý deň sa rýchlo skončil a veľká radosť sa zmenila zase na smútok. Ešte zajtra a zase sa budem musieť vrátiť späť do nemocnici. Keď mama chystala moje veci do tašky, pribalila mi nádhernú knižku, ktorú mi síce doniesol Ježiško, ale bolo v nej napísané: "Našej krstnej dcére venujú z príležtosti Vianoc krstní rodičia" - Vianoce, roku 1961. Knižka mala názov Babička. 

     Zázračný deduško prišiel v ten deň zase. Vybielená ulica žiarila do tmy ako v rozprávke. Znovu som sedela za studeným sklom okna a dívala sa dolu,kde na druhej strane cesty stáli v dlhom rade domy. Skoro na každom z nich boli rozsvietené okná a cez sklo vrhali dlhé pásy svetla na  sneh trblietajúci sa ako zlato.
Za jedným oknom bolo vidieť rozsvietený vianočný stromček  a pri ňom sa hrali  dve deti - dievčatko s chlapčekom. Ako som im závidela! Boli to najsmutnejšie Vianoce v mojom živote, a to som ešte netušila, že prejde ešte veľa týždňov, zima skončí a ja budem ešte v nemocnici.
                                                                   .-.-.-.-.-.-.-.-.

Slovenskoooo....neviem , neviem......

čéče , to sú ňervy!

Keď účel svätí prostriedky

     Leto sa prehuplo do druhej polovičky, prázdninám pomaličky začalo odzváňať.
Nastal čas na veľký výlet do lesa.
"Šup, šup, rýchlo do postele, zajtra skoro vstávame, nech ste dobre vyspatí..." , zavelili rodičia krátko po večeri. Nevedeli sme sa dočkať rána :"Ideme na výlet, ideme na výlet..." , tešili sme sa už niekoľko dní, ako nám to dedko s babkou zvestovali.
                                                                        .-.-.-.-.-.-.-.-.-.-

     Ráno nás nikto nemusel vyháňať von zpod periny, poslušne sme sa naraňajkovali a mama nám už nachystala do malých batôžkov "proviant" - mastný chlebík s cibuľou, pár jabĺčok a hlavne zarobenú malinovku.
Babičkin dom stál na ulici, ktorá bola na okraji mestečka a stačilo prejsť naprieč dvomi ulicami a už sme boli na Fajdalskom moste, ktorý spájal mestečko s velikánskou lúkou pod vŕškami Karpát. Na čele kráčal dedko, vyzbrojený sekerkou , tlačiac pred sebou maličkú káričku,  starý umastený klobúk hlboko stiahnutý do čela..Vedľa neho cupitala babka  , občas sa zastavila, utrela spotené čelo a zahromžila: "A páli jak ďas, ci hovorím, neskaj dónde búrka..."
"Len aby nedošel kamen, dotĺklo by šecko...a bola by to škoda, kuknyte, jak sa teho roku ukazuje dobrá úroda" ,  pritakávali naši rodičia , obzerajúc si visiace strapce hrozien v dlhých riadkoch konča hory.       Konečne sme už boli za mostom a pred nami sa rozprestieral nekonečne veľký voľný priestor s vysokou trávou a všetkou tou krásou poľných kvetov , vyrastajúcich pomedzi ňu. Tráva bola pre nás taká vysoká, že tí mladší sa v nej strácali .
"Dávajte si pozor, aby ste sa "neporezali"...kukajte, kadze šlapete..." volala na nás babka a my sme vedeli ako to myslela.  Lúka patrila hlavne kravičkám, ktoré sa denne pásli  roztrúsené po celom chotári.Ej, ale sme sa báli, že si nás nejaká kravička všimne!Ale v tento deň to nehrozilo. Kravičky odpočívli za drevenou ohradou v bezpečnej vzdialenosti na druhej strane lúky vedľa rybníka. 
Než sme prišli na začiatok hory, začal sa v nás drobcoch ozývať nepokoj - "my sme smädné, aj hladné... a ja musím pišať.... a mňa bolia nohy...." - klasika !!
"A ja vášho andela, ešte sme ani neprišli po horu a už vymrnčujete! Vydržte, prejdeme ešte okolo toho vinohradu a tam hore, kde stojí ten vysoký gaštan, tam si oddýchneme". Veliteľským hlasom sa ozval dedko a ukazujúc rukou smerom k hore pokračoval ďalej, tlačiac pred sebou káričku. Ale už nie prázdnu, na rozostretej starej deke tesne vedľa seba sedeli dve najmladšie sesterničky.Víťazoslávne sa užgŕňali  a ešte k tomu obe hrýzli jabĺčka. Teeeeda, oni môžu a my nie?
Nuž, výsada tých najmladších sa vždy dodržovala, museli sme to my - staršie brať na zreteľ a zvyknúť si na to.
Dedko tak rozhodol a rozhodol sa správne ! Šlus - koniec - žiadne mrnčanie sa neprijíma!

                                                                   .-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-. 

     Kto zakúsil dlhý pochod pod holým nebom a rozpáleným augustovým slnkom, určite mi dá za pravdu, aký je to nádherný pocit, keď ho zrazu objíme príjemný chlad hustého lesa. Akoby si vstúpil do iného sveta . Okolo teba sa rozprestrie ticho a do nosa sa tisne jeho typická aróma .Pod nohami šuchoce suché lístie a pomedzi koruny stromov ako zlaté prúty sa derú slnečné lúče.
      
      Deň nám ubehol ako voda. Na úžasnej horskej čistinke bolo pekné miesto, kde sme si rozprestreli deky a mali sme voľnosť. Využili sme ju dokonale -  vybielili všetko, čo nám mamy nachystali na jedenie, vypili všetku malinovku. Do prázdnych fľašiek sme nabrali čerstvú horskú vodu z prameňa,aby sme mali aj na cestu domov. Dedko spolu s ostatnými dospeláčmi zbierali po lese  padnuté kusy stromov, osekával sekerkou suché haluze a  tak očistené kusy dreva ukladal  jeden po druhom na káričku.
Nastal čas odchodu. Poriadne vyšantené sme sa pustili cestičkou cez les. Chvíľu sme bežali dolu kopcom, potom sme sa zase štverali do kopčeka. V polovici cesty nás to už prestalo baviť. "Mňa bolia nohy.... ja som smädná, ja musím čúúúrať..." Jasné, že tentokrát výsada najmenších neplatila. Kárička bola plná  a bolo ju treba tlačiť a už to nešlo len tak ľahko.
"Deti, a kto sa chce hrať na vojakov?" zavolala na nás teta Ruženka.Jasné, že sme chceli a všetky.
"Tak dobre, a kto chce byť nemecký vojak  a kto partizán?" Jasné, že my sme chceli byť všetky partizáni a dospeláčom zostala rola nepriateľa. Keď sme sa rozdelili na dve skupiny, teta Ruženka mala ďalší nápad.
" Tak teda dobre, ale musíme sa zamaskovať". Ako povedala, tak aj bolo, nalámala zelené halúzky zo stromov a už aj maskovala uja Miška. Halúzky zviazala kúskom špagátika a už aj mal strýko na hlave zelený veniec. Potom mu halúzky pozastrkovala za gumu teplákov na chrbte, ale aj na prsiach. A tak porobila maskovanie všetkým
 " Tak vy bežte popredu, dobre sa poschovávajte za stromy a tam budete na nás číhať. " Božíčku, to je nápad! Tešili sme sa a už už sme sa chceli rozbehnúť popredu . 
"No čekajte,čekajte, a čo by to boli  jaký partyzány, keby nemali gulomety, ha?" čudoval sa dedko.
"A odkiaľ ich zoberieme?", zostali sme zaskočené, že čo teraz!
"Ná a  čo je toto? Aj tu je jeden, aj tu , aj tutok..." povedala babka a  za krátku chvíľu už mala nazbieraných niekoľko suchých  papekov dreva , ležiacich pod stromami v lístí.
A boj sa mohol začať. Rozbehli sme sa plnou silou vpred, poschovávané za stromami sme čakali, kedy sa nepriateľ priblíži "na dostrel".
O pár sekúnd sa lesom ozývali piskľavé zvuky "ratatata, ratatata..." a nepriateľ padal ranený k zemi. Iba dedko s babkou sa radšej vzdali a so zdvihnutými rukami nad hlavou nás presviedčali, že oni nie sú fašisti, ale zamaskovaní špióni.
Než sme vyšli z lesa, urputné boje sa zopakovali niekoľkokrát.
Aké  však bolo naše  prekvapenie, keď sme sa konečne ocitli na babkinom dvore!
Dedko zrazu zavelil:" Hende hoch , majne partyzánen, gulomety zložiť k zemi!" V sekunde sme boli odzbrojené. No, priznám sa, veru sa nám aj uľavilo. Lebo tie guľomety naozaj neboli ľahké.
A nielen to, ale zrazu sme pocítili urputný hlad . Posadali sme si na verandu pred kuchyňou a babka  nám všetkým nachystala voňavé krajce chleba,  štedro natreté maslom a sladučkým lekvárom.
"Jecte, vy moji partyzány, šak si zaslúžite. Kuknyte sa , kolko dreva ste donésly. Zajtra vám upečem slyfkový osúch, ket uš tý prázdniny konečne skončili !!!".

A babka mala pravdu . Keď sme usínali, bolo počuť tiché klopkanie dažďových kvapiek na parapetu okna. Ale dážď úrode tentokrát neublížil.


                                                                 .-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.

Na kráľovskom dvore

   

     Prázdniny  sa rozbehli zvesela. Hneď ráno sme sa znovu zhŕkli ako mandelinky na tetinom dvore. Pod kuchynským oknom stála  dlhá drevená lavica, všetky sme sa na ňu zmestili. Sedeli sme a hompáľali nohami. Teta, ešte skôr, než odišla o jednu ulicu ďalej k babke,  nám priniesla na veľkej tácni čerstvý chlebík dobre  natretý bravčovou masťou a z hriadky v záhrade povyťahovala čerstvú mladú cibuľku.S veľkým apetítom sme všetko zjedli a zapili čerstvou vodou
 z kohútika vodovodu, ktorý vyčnieval zo steny pod oknom.
"Ja mám nápad..." povedala jedna zo sesterníc :" dnes bude svadba!" No to je nápad! Tešili sme sa všetky a hneď sme začali chystať hostinu.
Z pitvora   sme vytiahli veľký drevený stôl a preniesli sme k nemu aj drevenú lavicu spod okna. V náprotivnej malej komôrky sme našli v starej skrini na poličke uložené staré záclony , no paráda.Na prikrytie stola  stačila jediná záclona a ešte nám z nich zostalo dosť na šaty pre nevestu. A keby len na šaty - dosť bolo aj na závoj. A aká by to bola nevesta, keby nemala aj perlový náhrdelník. S nožničkami sme rozstrihali všetko tak šikovne, že aj družičky boli hotové princezny s perlovými retiazkami okolo krku , a ešte ich  zostalo dosť  v košíku. Hm, no ale kde vziať ženícha, keď sme boli len samé baby?  Trvalo nám to neuveriteľne dlho, než sme prehovorili nášho jediného bratrančeka, aby sa na túto úlohu podujal. Frflal, smial sa, ťukal si na čelo, ale predsa len sa dal prehovoriť.Katka zabehla do domu a priniesla otcov starý klobúk a v záhrade sme nazbierali za kytičku sedmikrások a medzi ne sme priložili  výhonok z rozkvitnutej fazule, čo sa ťahala po plote záhrady.  A pierko pre ženícha bolo hotové.A našlo sa dosť kvetiniek aj na nevestinu kyticu
Než sme sa  vychystali do slávnostného šatu, na prestretý stôl sme uložili pre každého jeden tanierik z pokladu, vedľa toho pivové poháre, a do stredu stola sme postavili nádherné maľované poháriky z tenkého skla aj s čašou . Keď sme to všetko dokončili, stôl sa prehýbal od svadobných dobrôt - mrkva,kaleráb,cibuľka,redkvičky, letné jablká a nechýbali ani nápoje. Vlastička priniesla zo špajzy mamin ríbezľový sirup, do čiaš sme zarobili malinovku a mohli sme začať hodovať.
No ale, čo by to bola aká svadba, keby sa svadobný sprievod neprešiel ulicou?
A tak sme milého Ferina chytili pod pazuchu , vedľa neho postavili nevestu aj s kyticou. Vzpieral sa, jedoval, že on nejde, "nak" ho necháme , lebo pôjde "ta het"... Naveľa - preveľa sme mu sľúbili, že keď s nami príde k babke, už sa nemusí s nami  vrátiť späť.
S veľkým ujúkaním - sme sa vybrali v plnej paráde k babke. A pekne tak, ako sa patrí - po strede cesty, v čele ženích s nevestou a my ostatné mandelinky za nimi pekne v páre.
Ulica bola ako vymretá, ani len jednej sliepky nebolo vidno, ani pes nezaštekal , ešte aj tie vrabce boli zalezené niekde v chládku stromov, iba  na priedomí maličkého domčeka oddychovala v tieni babka Strížka. V driemotach sedela na drevenej stoličke s rukami prekríženými pod prsiami, s čiernym "vdovským" ručníčkom na hlave a s bosými nohami v čiernych papučiach.Stačilo len buchnúť bránou a babka bola v strehu. Maličkými čiernymi očkami zaostrila zrak a nemo nás pozorovala. Ktohovie, čo sa jej v hlave premieľalo pri pohľade na nás, no rozhodne sme jej spestrili nudný letný deň.  Určite, lebo keď pochopila, že ten vresk nerobia Tatári, ani Turci nedošli zase rabovať, schuti sa zasmiala a mávajúc rukou len zakričala:"Ná   len icte, bapka bude mat radooooost..."

                                                                    .-.-.-.-.-.-.-.-.

         U babky rozvoniavala   práve dovarená luskovica . Vôňa čerstvého kôpru razila do nosa:"Fúúúj.... " zaúpela sesternička Majka, ktorá si za "celý svoj doterajší život" ešte nestihla kôpor obľúbiť.
"Íha.......... no ale to je prekvapení....... a že my nyšt nevíme....boli by sme aj my na svadbu došli...", smiala sa babka . "Tak pote, posedajte si ven na dvor , bude sa nakladat svadebný obed ..." .
Iba jedna družička z toho nebola nadšená. Sedela nad svojím tanierom, premŕvala v ňom lyžičkou ako bager keď hĺbi koryto rieky.  Keď babka umývala riad, vždy vedela, z ktorého jedla jej vnučka Majka.On jediný mal okolo   zelený "svadobný" venček - z kôpru.
      

Nuž, keď ste to našli, poklad je váš...

    
      "Tá debna je tááááááka veľkáááá..." informovali sme tetu Ruženku , pobehujúc okolo nej : " A sú v nej aj naozajstné perly, tam je toooooľko toho....a sú tam aj poháre....maľované a ešte sú tam dukáty....."
Teta sa len čudovala, neveriacky krútila hlavou a keď sme to nevideli, smiala sa do dlane. Vedela ona dobre, čo stará debna v tmavom kúte komory skrýva!
      Úžasná naše teta.... s ňou bol svet krásny, jej rozprávanie príbehov zo života bolo také fantastické, že sme ani nedýchali, a keď si už s nami nikto nevedel poradiť, ona to vždy dokázala. Nemusela kričať, ani nás vyháňať každú domov za materou, ona vždy dostala dobrý nápad, ktorý sme všetky "zožrali jak malinu".
I napriek tomu, že jej nechýbalo veľa k štyridsiatke, bola jedna z nás. Náš vodca, naša kráľovná, naša kamarátka...A nesklamala ani v ten deň!
     Než prišla ku komore, všetky sme tam udychčané stáli s vyvalenými očami v očakávaní, čo bude ,keď teta debnu uvidí.
"Íííííha, naozaj... no kuknime sa, čo tam je..."  Celý tajomný obsah bol prikrytý krásnymi perlami, navlečenými ako korálky a bolo ich tak veľa, že ich teta pomaličky vzala do ruky a položila ich vedľa na starú almaru.Ako ich brala do rúk , pomedzi ne padali a cinkali o porcelánové čaše drobné strieborniaky. A bolo ich tam neúrekom. Vo vytržení sme to sledovali a báli sme sa aj pohnúť.Netrvalo dlho  a na dlážke stáli krásne súpravy pohárikov - ružové, modré , zelenkavé..., maľované fľašky, kvetinkové šálky , tanieriky... až tam kdesi naspodu stáli jeden vedľa druhého staré pivové poháre a vo vysokých stĺpikoch naukladané tanieriky, v ktorých boli vylisované štvorlístky.Keď debna zostala prázdna, len na jej dne ležali rozsypané mince, teta konečne prehovorila:" Nuž, keď ste to našli, poklad je váš..."
Tešili sme sa naozaj ako malé deti, tancovali sme, tlieskali rukami a od radosti sme sa váľali po tráve. Od veľkej radosti sme sa vrhli na tetu , objímali sme ju, bozkávali tak vrúcne, že nevydržala ten nápor našej radosti a kapitulujúc si sadla medzi nás do vysokej trávy.
V ten deň sme sa len ťažko rozchádzali domov, lebo sme rozhutovali, čo s tým všetkým urobíme.
Ale poradili sme - ešte v tie prázdniny, zúžitkovali sme ich "echtovne".

Ako sme našli poklad

Babkin dvor bol pre nás všetkých síce bezpečnou záštitou, ale keď sme sa všetci zišli, zrazu bol pritesný. A čo by to boli za prázdniny, keby sme nemali viacej voľnosti?
Organizačný poriadok mojej babky hlásal: dospeláči si sadnú v strede dvora pod hustú pergolu, dedko vytiahne veľký stôl z verandy a partia mariášnikov zasadne okolo neho. A to viete, pri mariáši musí byť kľud, žiadne rušivé momenty. Ale ako  stlmiť kŕdeľ potomkov, behajúcich po dvore?
Mamky sedeli na druhej strane dvora, v tieni presklenej verandy sa snažili  robiť nám spoločníčky. No ale to ich naozaj dlho nebavilo.Vtedy bola vždy naporúdzi dobrá rada tety Ruženky:"Počúvajte , decká, a nechceli by ste ísť k nám? "  A čo by sa nám nechcelo? Veď za ich domom bola veľká záhrada,rozprestierajúca sa od domu až k starej murovanej komore. Záhrada bola tetinou ozdobou, bola na ňu patričné hrdá, lebo v nej nechýbalo nič, čo sa dalo zasadiť a okopávať.Stredom sa ťahal dlhý chodník až ku koncu záhrady, kde končili hriadky začal krásny zelený trávnik . Starú komoru tienil vysoký starý orech a jeho dlhé konáre siahali až kdesi poza jej staré múry. Na tehlovej stene bolo iba jediné malinké okienko, ktorým prenikalo trochu svetla do útrob komory. Slúžila na odkladanie nepotrebných vecí, ktorým strýko dával ešte jednu šancu, že možno raz sa na niečo zídu. V druhej polovičke malo miesto uhlie a nakáľané kúsky dreva , kde hrozivo stál veľký náton a v ňom zaťatá sekera. Jedným slovom - nezaujímavá časť dvora, nič pre nás.
A predsa,V prítmi starých múrov presvital úzky pásik svetla cez staré zamknuté dvere, ktoré neviedli nikam.Za nimi bol pre nás neznámy svet, nepoznaný, zatiaľ nami nikdy neprebádaný.Čo tam za nimi môže byť? Priložila som oko ku kľúčovej dierke a videla som nekonečnú zelenú lúku, a tam kdesí v diaľke hory.Cítila som sa ako Alenka v ríši divov a nedalo mi to pokoj, ako sa tam dostať, ako otvoriť dvere. Stláčala som mosadznú kľučku, ale dvere nepovolili. Sklamane som sa vrátila von a zaumienila som si, že keď príde teta, poprosíme ju, aby nám tie dvere odomkla.

                                                .-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.

   " Tak čo budeme robiť?" Rozmýšľali sme nahlas , lozenie po stromoch  kde dozrievali jablká , nás prestalo baviť. "Budeme sa hrať na schovku!" Povedala Vlastička a všetky sme súhlasili.
"Desať,dvadsať,trííídsať, začal Pešek krííííčať, že ho brucho booooli, zjedol kilo soooooli...idem..."
A schovka začala. Najlepšia skrýš bola predsa len stará komora, mohli sme sa skryť za starú skriňu, alebo aj do nej vliezť, alebo sa učupiť za vysoký náton so sekerou.Pri hre sme sa prestali báť pavučín , aj myší, o ktorých sme vedeli, že tam voľne behajú vo dne - v noci.
A vtedy sa stalo niečo nezvyčajné .Ktorási z nás si všimla velikánsku drevenú debnu. Stála v kúte komory a voľne položené veko prikrývalo čosi zvláštne.
"Poďte sem, niečo sme našli".Dievčence rýchlo pribehli  a zvedavo zízali do tmy.
ˇ"Čo to je..... íííííha....tam je niečo lesklé... otvoríme to?"  Drevené veko sa zošuchlo na zem, len sa tak zaprášilo.Ani sme nedýchali. "Poklad! To je poklad...decká, čo budeme robiť?"
O pár minút sme už o našom náleze informovali dospelú časť rodinných príslušníkov, práve sŕkali poobedňajšiu kávičku a jeden z mariášnikov rozdával karty do ďalšieho kola.
"Ježišmáriasvatýjózef..."   teatrálne spľasla rukami teta Ruženka:"čo ste to našli? Že poklad? V komore?", potom sa obrátila na strýka Miška :"Tato, počul si to? Vraj máme v komore poklad. Ty si o tom vedel? "
Nie, nie, on tiež nič nevedel.
"Tak...... keď poklad, tak poklad... to musíme preskúmať...", rozhodla teta a vstala z drevenej lavici .Aká to len bola zrazu dlhá cesta . od babky k tetinmu domu.
                                                         .-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.

     

Prázdniny

     Prázdniny! Najsuprovejšie slovo zo všetkých super slov. Konečne!
My sme sa tešili a  babke vystúpil pot na čelo a zvýšil sa jej okrem adrenalínu aj tlak.  Vedela, chuderka, prečo.
Bolo to zaťažkajúce obdobie v trvaní dvoch mesiacov a so slzami v očiach spomínala na to, že ako by bolo dobré, keby už boli Vianoce.
Babka nás mala jedenásť - ako Klabzubova jedenástka. A zo všetkých vnúčeniec iba jedného vnuka.No nám to nevadilo, Ferino bol náš maznáčik, bol z nás všetkých najstarší a tak sme ho jednoznačne považovali za nášho vodcu stáda.
"Zajtra prídu Zvolenčania ..." Hurááááá, to je ono. Tri sesterničky a Ferino. Netrpezlivo sme čakali, kedy sa brána u babky otvorí a strýko Fero s tetou Anou na čele vkročia do domu. Ovešaní ako vysokohorskí nosiči, kabele,kufre a strýko navyše niesol v ruke plný demižón. Nebolo v ňom žiadne víno, či pálené, ale strýko priniesol rodičom dobrého medokýšu zo zvolenských prameňov.
Ako vystrelené sme im vybehli naproti. Zavesili sa im okolo krku a pišťali  ako hladné sýkorky.
"Ba kieho , hastroši,veď vydržte, nak sa odstrojíme..." brzdil nás bezradne strýko. 
Bacuľatá teta Ana  rozdávala pusinky a  čudovala sa , ako sme zase vyrástli.
Keď sa uvítací ceremoniál skončil, strýko vybehol na dvor odetý iba v trenírkach a doprial si  studenej sprchy zo záhradnej hadici pri studni.
Uliezlo sa aj nám, behali sme okolo neho , uhýbajúc sa studenému prúdu vody. 
"Dzifčence, de ste,pote sem,friško...tu máte džbánek a penáze a hybajte Bendovi, nech vám načapuje dve velké pivá... a ket si budem myslet, že ste tam, uš aby ste boli spátky...nech pena neopadne" Zaznel babkin povel a my sme sa ponáhľali pár metrov za roh ulice, kde nám v miestnej krčme načapovali studené zarosené.
Za odmenu sme si mohli každá jedna kúpiť žuvačku.
No hovorím - super. A to bol iba začiatok. Príchod dovolenkárov sa iba začal. Na druhý deň sa tou istou cestou blížili ďalší vysokohorskí nosiči, na čele krstná mama Mariška so strýkom Rudkom a za nimi   dve sesterničky - jedna ako druhá, s veľkými mašľami vo vlasoch . Klabzubova jedenástka sa pomaly schádzala.
Ten zbytok do počtu už bol na mieste. Veď len o jednu ulicu ďalej bývala teta Ruženka s ujom Miškom a spolu s nimi pod jednou strechou tri sesterničky. Aby som nezabudla aj na nás, tak opačným smerom bližšie k mestu bývala moja mama s tatinom , ktorí sa delili spoločne o výchovu dvoch maloletých dcér - mňa a mojej sestry Kačeny, najmladšej členky Klabzubovej jedenástky.
Keď na kostolnej veži odbilo sedemnásť hodín pamätného júlového dňa  v roku šestdesiatom  -  prázdniny na našej pažiti mohli začať!

Ani kôrka nazmar

Dve ulice od nás bývali babka s dedkom.Nebolo k ním ďaleko, čo malo svoje výhody, ale aj nevýhody, hlavne pre nich. Nemali pokoja ani jeden deň. Keď sme išli zo školy , prvá zastávka bola u babky.
     Keď sa zima pominula a okná mohli byť otvorené celý deň, vedeli sme, že v jednom nás bude vyzerať babka a vo vedľajšom dedko. Ak ovšem nedriemal v kuchyni na starom otománe, alebo nečítal dáky vojnový príbeh . Lebo náš dedo miloval knihy. Keď sa začítal, nebolo nikoho a nič, čo by ho dokázalo vyrušiť. Vlastne hej, keď sme sa s krikom dovalili do dvora. Vtedy odkladal knižku na bok, spopod stola vybral guľatý hliníkový  obal  , v ktorom sa ukladali filmy v kine, otvoril ho a začal si šúľať cigaretku . Potom si ju pripálil, pohodlne si sadol na stoličke a debata mohla začať.
"Jak bolo neskaj v škole?...kolko máš už petek? ..."  zjavne nás podpichoval  a babka mu hneď do toho skočila:"Ale ic, Francko, a čo si myslíš, že ony sú po tebe?"
"Nále, Terči, sceš povedzet,že já sem bol nejaký lajdák? Šak do sa móže pochvályt, že má vídenskú školu jako já?"
Fíha, to sme počuli prvýkrát, že náš dedko Francko má "vídenskú školu". Tak to už je voľačo! Nám sa v tom čase o Viedni mohlo len zdať.
Nakoniec to babka priklincovala slovami:" Há ha ha, šak to, dzedko.......... nemóže sa bársgdo neskaj pochvályt, že sa ve Vídny učil za murára!"
Dedko sa len uškrnul popod husté čierne fúzy a spýtal sa nás:" A kerá sce masný chleba s cibulu?" Mňam, všetky, veď od obeda v škole prešiel už nejaký čas, olovrant bol vitaný.Babka priniesla z komôrky bochník rascového chlebíka a nakrájala krajce. Dedko nakrájal cibuľu a my sme to potom veľmi rýchlo dokončili. Aj dedko si dal krajec, aj babka. Skôr, než začali jesť, s nožíkom odkrojili kôrku okolo celého krajíčka chleba a babka ju zavesila na kovovú štangľu starého šporáka -" nech friško uschne - pre pipky".
Suché kôrky ukladala do papierovej krabici na poličku v komore pod oknom.
Keď sa krabica naplnila vrchom, kôrky presypala do plátenej tašky:"Ket sa dohrajete, zeberete ich domo,dobre?" Zavelila nám babka .
Lenže cesta domov, hoci len o dve ulice, bola dĺĺĺha, hneď za rohom babkinho domu bola jedna veľká parcela, nebolo na nej nič, len uložené staré tehly, dlhé drevené trámy a v prostriedku vybetónovaný štvorec základu na budúci dom. A nepohraj sa! Na betón sme ukladali tehly, robili si múrik, už sme mali každá svoju izbu, z dreva lavicu .. no a zrazu sme pocítili hlad. Cha! Veď my máme kôrky v taške. Sedeli sme na drevenom tráme,ako lastovičky - jedna vedľa druhej...
"Jéééééj, tá je krásna, pozri, ako sa leskne... a šup s ňou do huby".
"Aj ja chcem, aj ja...." Ešte že bola taška plná. Do hodiny sa jej obsah stenčil o polovičku. Niečo sme nechali aj "pre pipky". Zostali len tie matné, ktoré boli zospodu chlebíka, boli viac upečené, a vôbec -  ale vôbec sa neleskli. Darmo, boli sme "fajnšmakerky"!

Novoročná vinšovačka



     Ulicou bolo počuť už z diaľky zvuk harmoniky a tiahly spev mužského dua. Íha, ale jaká paráda?!Veselo som skonštatovala a vyšla na balkón. Na ulici nebol nikto, v rannom čase nového roka  bola  akoby vymretá. Jedine vzdialený spev rušil bielu monotónnosť zasneženej ulice. Že by niekto slávil na Nový rok doobeda? Alebo sa nebodaj dajakí oneskorenci vracajú zo silvestrovskej zábavy? Prešla asi  polhodinka a spev sa ozýval rovno pod našimi oknami:"....Poróóódzila Marííííja syna, kerý nás ludzí šeckých  zachráááánil...."
Tak to musím vidieť.... otvorila som dvere, bŕrrr, zima ako vo vlčinci. A tam dolu na vybielenom chodníku stáli dve postavičky mužov v chatrnej odedze"  . Jeden z nich naťahoval neveľkú harmoniku a s vyvrátenou hlavou dohora spieval  refrén  piesne o Márii, ktorá syna porodila...
Druhý, pomenší a vychudnutý "až na kosť",  držal v ruke prútený košík a drobnými čiernymi očkami bystro sledoval všetky okná a vchody. A medzitým zbieral mince, ktoré z okien lietali tak ticho, že bolo umenie sledovať ich let, pokým nezapadli do bieleho snehu.
"... kerý nás šeckých zachrányl.... tam vpravo, sa kukny .....porodzila Márija syna..... ne tam, pri nohe...kerý nás šeckých zachrányl....našol si?"
Zaujímavé... ako sa dokáže v mihu tichá ulica zmeniť! Aj nálada tých, ktorí zvedavo nakúkali cez okná von.  Zrazu som sa cítila tak trochu inak, stiahlo mi hrdlo a .... minca  letela oknom dolu. A od susedov druhá, tretia ... Po tejto oslave narodenia Ježiša Krista harmonikár zmenil nôtu a spustil veselú ľudovku,po nej ďalšiu... obe v skrátenej forme, bo kolega už stihol pozbierať všetko, čo padlo dolu do snehu.
"Dzekujeme, dzekujeme ze srca, vinšujeme ščasný rok, božského požehnána a po smrci králofstvo nebeské.."  
    O pár minút sa spev koledníkov stratil v monotónnosti ospalej ulici, pokrytej bielou prikrývkou a nahusto rozsypanými  zbytkami po ohňostrojoch  polnočného zvítania sa s Novým rokom.
     Čo budem zapierať - dobre  načasované -  spoločne sme si zapriali PF do Nového roku .... a vôbec , ani na domovej schôdzi sa toľkí naraz nestretneme.