Zvyklo sa a ešte sa aj občas zvykne hovoriť.A so vätou Aničkou boli spojené aj šenkvické hody.
Doma bolo rušno už od soboty. Mama sedela za šijacím strojom a dokončovala pre mňa a pre moju sestru Katku nové šaty. Veď ideme babke a dedkovi na hody! Aj nové topánky a biele podkolienky už čakali na nedeľňajšie ráno.
Keď sme sa vybrali slnečnou ulicou smerom na stanicu, niesli sme sa ako princezny - a just ako Danka a Janka - v rovnakých šatách a tenké nožičky nám obopínali nové podkolienky. Sestrine krásne zlaté kučery boli prichytené bielou mašľou a moje čierne, rovné ako poľná tráva, mi neposlušne viali okolo hlavy. Chýbala mi už len mašľa v nich, miesto nej som mala ofinu pripnutú do boku ozdobnou sponkou do vlasov.
Na železničnej staničke nebolo príliš rušno, pár ľudí stálo na peróne vyhliadajúc vlak. Onedlho prišiel smerom od Bratislavy. Veľká začmudená lokomotíva chrlila oblaky dymu a za veľkého hrmotu veľkých kovových kolies zastavila. Z jedného ovoreného okna ktosi mával a veselo kričal smerom k nám: "Halooo, tu sme..."
"To je Gusto, ideme k ním..." , povedal otec , mávajúc späť bratovi na pozdrav, vzal Kačenu na ruky a už sme aj futašovali k vagónu.
Z otvorených dverí vyskočilo zopár ľudí a náhlivo sa strácali v staničnej budove. Najnižší schodok do vagóna bol tak strašne vysoko, že mi otec musel pomôcť hore: " Ešte máš krátke nohy, ešte nemôžeš sama cestovať vlakom..." , skonštatovali obaja aj s mamou.
"Séééérvus, séééérvus... ", nastalo podávanie rúk, tetka Ilona nás obe vybozkávala a než nám obom zotrela krvavočervený rúž z tváre, vlak sa pohol . Cesta ubehla za niekoľko minút, veď na nasledujúcej zastávke sme všetci vystúpili z vlaku. Strýco Gusto nestihol v takom krátkom čase všetko povedať, preto pokračoval cestou zo stanice vo svojom monológu,dopodrobna vysvetľujúc všetky problémy , ktoré len vedúci v mraziarni môže mať. Než sme prišli po bráničku pred domom nášho deda, boli všetci dospelí unavení z toľkého prekladania kartónov hrášku, mrkvy, či mrazenej tekvice. Samozrejme - okrem strýca Gusta, ten vyzeral, akoby sa vracal domov z dovolenky pri mori.
Jediní, ktorých sa táto "fuška" nedotkla, sme boli my deti, lebo s ujom a tetou prišiel aj náš bratranec Ivan. Urastený pekný chlapec s čiernymi očkami a kučeravými čiernymi vlasmi. A veruže sme si boli vzácni, veď sme sa vídali iba raz v roku - na cérovské hody u deda !
Na veľkom dvore pod starým orechom s korunou tak mohutnou, že zatienila celý dom i dvor pred ním, sedeli ďalší členovia našej rozvetvenej rodiny. Na drevenej lavičke , šikovne namontovanej na stene domu, sedela babka , vedľa nej dedo aj so svojou povestnou fajkou v hube a medzi dverami stála naša teta Mariška, opásaná bielou zásterou a bielou hanačkou na hlave. Na starých stoličkách už odpočívali po dlhej ceste ujo s tetou , ktorí pricestovali vlakom z opačnej strany - až hen od Nitry.
"Áaaaaaaa, toť kukni sa, Nitrané sú už tu... a de sú Dubované, čo tento rok nedóndu?" , chrlil strýco Gusto slová za slovami.
"Ale dóndu, čo by né, šak to víš, ony mosá autobusem a gdo ví kedy im to ide..." , zahlásil dedko a zabafkal si z tej "hnusnej smradlavej močkovici, čo mu furt len z huby trčí... ešče že s nú neleze do posteli". Tak zvykla teta Mariška vždy zanadávať na dedovu fajku.
Jasné, že prišli všetci. Tak ako každý rok. A hody mohli začať! Mastná polievka z husačích drobkov s domácimi rezancami od tety Marišky. Potom lokše s pečenou husacinou a dusenou kapustou. A štrng-brng ochutnávka dedovho vínka z pivnice. Skvelý program pre dospelých. My decká sme zatiaľ preliezli celú záhradu, a potom sme odcupotali na kolotoče. Ale to už Kačene chýbala mašľa vo vlasoch, a biele podkolienky už tak nežiarili belobou a v ústach sme si odniesli chuť a vôňu malín, ktoré rástli na začiatku záhrady.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára