Zimné večery

          A bolo po Vianociach. Na kredenci stál nový kalendár, písal sa rok 1958.
"Na Nový rok o slepačí krok..." Vravievalo sa, keď sa deň o maličký kúsok predĺžil a stmievalo sa o pár minút neskôr. "Na tri krále o krok dále..." a zase bol deň o kúsok dlhší. Ale zima neustupovala, práve naopak. Snežilo a snežilo, mráz pálil na tvári  a večne premočené tepláčky zo sánkovačky chladili moje detské kolienka. Ako bolo vtedy dobre pri horúcom šporáku. Premrznutá, ale spokojná som zhodila zo seba všetky háby a mama vzala uterák, namočila ho do studenej vody a šúchala ním moje  premrznuté prsty na nohách dotiaľ, pokým som necítila príjemné teplo. Potom som vypila hrnček teplého mliečka, do ktorého pridala med a na špičku lyžičky čerstvého masla .To bola pochúťka.
"Ty si nedáš povedať, vravela som ti, aby si sa neváľala v tom snehu..."
"Ale ja som sa neváľala, ja som sa prevrátila zo sánkami, keď sme narazili do seba... aj Oľga  padala...", vyhovárala som sa ako som vedela. Veď som jej nemohla povedať, že sme sa kotúľali dolu kopcom,lebo  to bola nádhera váľať sa v mäkkom snehu, vôbec to nebolelo.
"Zajtra pôjdeš aj s Katuškou. Pekne ti ju uložím do saniek a povozíš ju, dobre? ", počula som mamin hlas.Keď to nevidela, prevrátila som oči a vyplazila jazyk smerom k sestričke. To bude zábava! Budem ju vláčiť za sebou po ulici ako ťažný kôň.Ale nahlas sa nedalo odporovať maminmu rozhodnutiu. Hneď na druhý deň doobeda sedela moja sestrička v teplom fusaku z ovčej vlny, zababušená až po nos. Prešla som s ňou kúsok ulicou na dolný koniec, kde bol malý briežok. Bezpečné miesto, ani strmý , ani dlhý, ale pre moju sestru to bolo jedno. Tešila sa už i tomu, že sedela na sánkach.Vytlačila som ju do kopčeka a potlačila. Sánky sa rozbehli dolu kopčekom, kĺzali sa asi desať metrov . "Eče, eče...", jasavo pišťala a ja som znovu a znovu ťahala sánky hore kopcom a zbiehala  dolu."Tak a dosť, už nevládzem...", rozhodla som sa a už aj som ťahala sánky domov. Aby bolo veselšie, išli sme aj s muzikou. Kačena v tom fusaku revala ako továrenská siréna:"Eče..... béééééé, eče....."
  Domov som prišla premočená do nitky, ale nie od mokrých teplákov, tentokrát spotená od toľkého pobehovania hore-dole.

.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.

      Mala som rada zimné podvečery.Bolo to zvláštne, vonku bola tma, ale spať sa ešte nemuselo. Dosť často k nám zavítala návšteva. Boli to mamine zákazníčky, ktoré prišli na "próbu". Poviem vám, že  to bolo zábavnejšie ako pozerať dnes televíziu. Sedávala som v kútiku na diváne a počúvala. V strede miestnosti stála pani v nedošitých "zahechtovaných" šatách a mama ju obiehala ako medziplanetárna družica. "Tuto to trošku ubereme, aj toto ešte trošku štricnem, a čo poviete na tú dĺžku? Neskrátime to trochu?" Pani sa točila, obzerala vo veľkom zrkadle zavesenom v kúte za dverami a buď pritakávala, alebo upresňovala svoju predstavu o tom, ako majú šaty vyzerať.Otec medzitým uvaril čerstvý bylinkový čaj a ponalieval do hrnčekov.  Len čo sa "próba" skončila, začala sa voľná debata.
Obyčajne sa to začínalo vetou:"Pani Vilma a to ste uš čuli?" Mama mala zásadu -" nič nečut - znamená - vyhnúť sa problémom", a preto vždy nechala každého rozprávať i vtedy, keď už o tom "čula". Cha, a keď to bolo pikantnejšie a pre moje detské uši nevhodné, reč sa viedla asi takto:"No... tá Mariška, víte, ne? Z Kozej ulice, no.... tá dopadla...a myslýte si, že ju chce?, ale toť - trt " a rukou ukázala akési gesto, z ktorého všetci dospelí pochopili, že Mariša je "v tom". Iba mne to nič nehovorilo, jednak som Marišku nepoznala, nevedela som ani to, kde je Kozá ulica, takže som nemala žiadny názor na daný problém a božechráň, keby som ho bola mala a povedala nahlas. A už vôbec si neviem predstaviť, že by som sa spýtala nahlas:"Mami a v čom tá Mariška je?" Jedno som však vedela naisto - tá Mariša je asi zlá, keď sa to ani mojej mame neľúbi, istotne vyparatila niečo zlé. Ale aspoň som mala o čom rozmýšľať, keď som usínala v posteli.

.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.




     Moržovanie kukurice, čistenie veľkých dýň,prešovanie hrozna a pečenie oplátok už bolo dávno za nami, ale ešte bolo všeličo treba dorobiť. 
Prišiel čas drápačiek.  V kuchyni vprostred stola stál veľký čierny hrniec, prikrytý pokrievkou. Okolo stola si posadali všetci domáci a prišli aj babka s dedkom. Pozatvárali sa dvere, aby nebol prievan a dedko z hrnca vybral hrsť bieleho peria  a opatrne ho položil pred každého na stôl. A mohlo sa začať drápať perie. Táto práca mala ale svoje úskalie, bolo zakázané nahlas rozprávať, kýchať sa mohlo len opatrne a do vreckovky, a už vôbec sa nesmelo pobehovať - to platilo na mňa. Dívala som sa na mamine ruky. Opatrne vzala do dlane perie a škubla raz z jednej strany, potom z druhej , holé kostrnky ukladala na jednu kôpku a čisté perie si nechávala v ľavej dlani zovreté dovtedy, pokým sa dlaň  nenaplnila. Skúšala som to a po chvíli som už aj ja mala v dlani mäkké šteklivé perie.   Malo to však jednu výhodu. Keď ma táto práca prestala baviť, mohla som sa vzdialiť. Opatrne a pomaličky, aby sa hebké perie nerozlietalo po kuchyni.
O pár týždňov sme mali nové podušky. Mama ušila voňavý nový "angín", hebké perie sa vkladalo dovnútra a aj pri najlepšej opatrnosti sa dostalo občas niekomu do nosa.

Na tieto drápačky si vždy spomeniem, keď zo skrini vytiahnem biele plátenné obliečky, nádherne vyšité mojou babičkou. Darovala mi ich raz dávno na Vianoce , keď som mala desať rokov. V strede je vyšitý môj monogram "AD".

Čas radosti,veselosti...

     Chladný november sa končil, uplakaná Katarína sľubovala, že na Vianoce bude bielo.Nevedeli sme sa dočkať, "kedy to už začne". Vo vykúrenej kuchyni voňal šípkový čaj a mama chystala dlhé pásy látky, zošívala ich na stroji.
"Čo to bude?" - pýtali sme sa zvedavo , lebo také dačo sme ešte nevideli.
"Vydržte, ešte toto zošijem a potom mi pomôžete..." záhadne odpovedala mama , otočila sa na stoličke smerom k nám, kde sme obe so sestrou sedeli na pohodlnom diváne v kúte kuchyni. Bolo to najpohodlnejšie miesto v našej priestrannej kuchyni. A vďačné útočište pre otca, ktorý si i cez deň trochu zdriemol, počúvajúc rádio, položené na poličke nad divánom.
Keď stroj stíchol, mama vstala a z veľkého vreca vyťahovala akési kusy mäkkého, poddajného "čohosi". Boli to kúsky vatelínu, zbytky, ktoré si odkladala celý rok.
"Tak teraz mi pomôžete! Ty, Kačenka, drž tento koniec a ty, Ančika , môžeš vatelínom plniť tento dlhý vak". Fíha, celkom dobrá zábava. O chvíľku bol dlhý vak naplnený tak, že to vyzeralo ako dlhá klobáska. Nakoniec to mama dokončila tak, že koniec klobásky zašila :"Tak, hotovo...a už nám nebude fučať popod okno..."
Po celú zimu pestrofarebná klobása ležala na parapete kuchynského okna - "aby nám nefučalo donútra".
 
   .-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.

"Vstávajte, viete čo je nového?" -  počula som mamin hlas a lenivo som otvorila oči .Bola nedeľa a nemusela som ísť do školy , paráda. Komu by sa chcelo v chladnej izbe vstávať, veď už len predstava, že vystrčím holé nohy spod veľkej periny bola strašná. A vôbec,čo  môže byť u nás nového a hneď ráno?
"Tak teda dooobre, len si vylihujte... než sa zobudíte sneh sa roztopí".
"Hurááááá .... sneh , napadol sneh..."  vyskočili sme ako veveričky z postelí a s prilepenými nosíkmi sme zvedavo pozerali von oknom. Za studeným sklom bol zrazu iný svet. Akoby sa cez noc stratila skoro všetka farba ulice, svet bol ako z cukru. Na parapete okna stál malý snehuliačik a na chodníku na nás veselo mával otec, s brezovou metlou v ruke.  
"Vianoce, Vianoce,my máme Vianoce..." - pišťali sme ako hladné sýkorky.
" Ale kdeže, ešte len prídu, najprv sa musíme pripraviť, nachystať salónky, ozdoby, stromček a budú sa piecť koláče". Krotila nás mama , keď sme sedeli za stolom pri raňajkách.
So všetkým sme súhlasili.Biela káva a maslový chlebík sme sfutrovali do seba jedným šmahom , len aby sme boli čím skôr na dvore.
Holé konáre orgovánu pokrývala tenká vrstva snehu a smotanovo biely koberec pokrýval celý dvor..

.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.
   
     .Vysoký smrečok zrazu zaplnil polovičku izby tak, že jeho konáre siahali až k mojej posteli. Na bielych nitkách viseli orechy, domáce salónky zabalené v lesklom pozlátku a všade dokola boli prichytené malé sviečočky v strieborných podstavcoch. Najkrajšie boli lesklé gule a cukrovo biele sklenené zvončeky.Nechýbali ani dlhé papierové reťaze. Veď sme sa riadne unavili, než sme ich pospájali z tenkých pásikov, ktoré nám mama povystrihovala.Vynaliezavá mama! Vždy si vedela poradiť, aby nás niečim zaujala. Pokým ona zhrbená šila za šijacím strojom, my sme za stolom sedeli a lepili dlhú papierovú reťaz, lebo bez nej by stromček nebol taký krásny.
"Mami, a naozaj príde Ježiško?" - s obavou sme zisťovali "skutkový stav danej veci". Lebo to nebolo také isté, čo keď si nezaslúžime tento rok darčeky.! Ježiško všetko vie a vidí" - povedala nám teta susedka, keď sme mali "spolu reč". Hm, tak to je katastrófa , premietala som si v hlave všetky tie naše súrodenecké šarvátky, čo nám rok priniesol.
Krv sa mi tlačila do hlavy, uši mi horeli ako fakle, lebo som si zrazu spomenula, ako som mojej sestre v hneve praskla papučou do čela.Ešte dva dni tam mala odtlačok podrážky. No ale, keď to Ježiško naozaj videl, tak musí uznať, že som bola v práve.Nemala ma vymknúť v studenej  chodbe, keď mama s otcom boli v meste. A vôbec, bola som za to už potrestaná, musela som stokrát napísať do zošita:"Už nikdy nebudem biť mladšiu sestru".Ja viem, napísala som to, ale pri každej bodke za každou touto vetou som si v duchu povedala:"A predsa ju strieskam,len nech ma zase naštve".
    Tak neviem, buď sa Ježiško na nás nehneval, alebo sa to nedozvedel, ale keď prišiel čas pod stromčekom ležali korčule s topánkami a úžasná knižka Nevedkove dobrodružstvá. Dobre to skončilo! 

Bída

     V našom domku bývalo cez deň ticho. Mama bola v práci , my v škole a jediný, kto bol doma, bol náš otec. A hoci bol chlap v najlepších rokoch, jeho choroba mu nedovolila  " byť ako ostatní" , práve že naopak, choroba mu vzala toľko síl, že musel zostať doma v invalidnom dôchodku.
Ešteže mal záhradku a svoje stromky. Skoro ráno polial záhony ruží, zavlažil riadky zeleniny a nakŕmil svinku. Naše sliepky sa za ním motali po dvorčeku ako kurence za kvočkou.Ešte aj ten susedov kocúr prišiel až po prah verandy a vymňaukával tam , než ho otec nezavolal dnu, nepohladkal ho, dal mu niečo pod zub a potom ho poslal preč so slovami:" No hybaj... bež....za kočkami..."
     Otec sa nevedel vyrovnať s tým, že zostal bez práce, ale inak to nešlo. Každé striedanie ročných období bolo preňho riskantné, stav sa mu zhoršoval, až ho odviezli do nemocnici. A niekedy sme my deti ocka nevideli aj niekoľko mesiacov.
      A tak sa u nás doma stalo čosi , čo nebýva v každej rodine. Mama sa stala "živiteľkou" a otec "gazdinkou"  v domácnosti. A učil sa na jednotku.
"Počúvaj , švagre, a kdeže si bol doobeda? Išla som okolo, reku zastavím sa a brána bola zamknutá!" - spýtala sa moja teta otca pri najbližšej návšteve.
Vari sa jej mal priznať, že zarobil na domáce rezance? A  keby len to, aj to rozvaľkal a potom opatrne nožom krájal tenké pásiky. Veru nepotreboval pri tom nikoho, kto by mu pozeral na prsty. Ale netrvalo dlho a otec sa ich naučil šumne krájať.
     Život pomaly plynul, zvykli sme si na túto zmenu, že miesto mamy nás doma víta otec s obedom, a preto sme nemuseli chodiť do školskej jedálni na obedy.Na stole nás vždy čakal obed.
     V jeden deň  nás otec prekvapil, upiekol koláč.
"Jéééj, ty si upiekol makovník?" , tešili sme sa , keď sme videli na tanieri nakrájané kúsky koláča.
Otec sa zasmial a dodal:" No, je to makovník, ale iný aký pečie mama, tento sa volá Bída". Nechápali sme, veď bol taký istý, ako keď ho upečie mama.Bol mäkučký a maková plnka voňala citrónom a bola náramne dobrá.
"A prečo sa volá bída? " zvedavo sme sa medzi hlasným mľaskaním pýtali otca.

"To už bolo dávno, ešte keď som bol malý chlapec...." začal otec spomínať a trošku zosmutnel."Naša  mama nás mala osem detí. Otec bol za robotou v Belgii... ,  bola zlá doba, nebolo práce, a preto nebolo ani dosť peňazí. A jesť sa muselo.Na šťastie sme mali veľkú záhradu, kúsok vinohradu a vzadu za domom malú roličku, tak zemiaky a mak sme si vypestovali sami. "
"Ale prečo sa ten koláč tak smiešne volá?" , nechápavo sme sa ho spytovali ďalej a otec sa snažil vysvetliť nám to tak, aby to aj naše kuracie mozočky pochopili:
"Lebo takýto koláč si mohli dovoliť aj tí najbiednejší .... a preto ho ľudia  volali "bída".
.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.

  I napriek smutnému názvu koláča  zostal naším obľúbeným pokrmom a občas ho upečiem, i napriek tomu, že si zemiaky a mak kupujem  . A mojím vnúčatám občas pripomeniem príbeh , že tento koláč piekavala ich praprastará mama, keď bola zlá doba a ockovia museli chodiť za prácou do ďalekého  sveta.

Handrláčik ideee......

     Tichá poobedňajšia ulica, slnko sa nakláňa k horám , ale večer ešte neprichádza, lebo  vprostred leta sú dni dlhé a keď sú prázdniny i sliepky dlhšie po dvore behajú. I my ,decká sme mali udelenú výnimku - môžete sa hrať, ale ďaleko od domu neodchádzajte a kto nepríde o siedmej k večeri - pôjde hladný spať. Tak nám mama vždy prstom hrozila, schúlená za šijacím strojom , ktorý hrkotal každý deň do neskorého večera.Hrrrrr, hrrrrr, hrrrrr...... monotónny zvuk starej Zetiny nás uspával každý večer. Keď mama došila, mali sme už odsnívaný kus svojho sna.
     V jeden letný podvečer narušil ticho našej ulici  prichádzajúci drevený voz, naložený do prasknutia, ťahaný biednym koníčkom. Hore na voze sedel postarší muž, medzi zubami stískal fajku a strapaté čierne fúzy budili rešpekt.
" hrnceeee, tanýrky, staré cíchy, hodziny,motyky,šecko čo máte doneste, vymeným za inšé, čo sa vám len bude lúbit..." silným hlasom oznamoval svoj príchod. Postupne sa brány na domoch otvárali, gazdinky vychádzali a veru každá jedna podišla k vozu a začala sa prehŕňať v kope toho haraburdia, kde na jednej kope naozaj ležalo všetko to, čo muž s fajkou vykrikoval. Nestávalo sa  to často, handrláčik prichádzal raz-dva razy do roka.A v každej domácnosti sa našlo vždy dosť vecí, ktoré sa dali vymeniť za niečo iné . Výmenný obchod bez platenia , na princípe - ty dáš mne , já dám tebe, ždycky sa dohodneme.
Mama otvorila skriňu v spálni  a vytiahla pár návlečiek na periny a z komory vyniesla jednu starú duchňu. Handrláčik odborným okom  prezrel  obe veci a ledabolo ich hodil na voz :"Paninko, vyberte si nečo, čo by sa vám hodilo..." Nepamätám si, či sa mame niečo z toho vozového sortimentu hodilo, ale jedno si pamätám veľmi dobre. V kúte voza bol položený na kope handier krásny hrnček, bol jediný, stratený medzi miskami, taniermi a niekoľkými malými  soškami anjelikov, jeleňov s parohami a polievkovými misami.
"Čo sa ti tam  páči? " spýtala sa ma mama, keď videla, ako stojím vylezená na drevenom kolese voza .Handrláčik ako keby vedel, na čo sa dívam, načiahol rukou a bez slova mi to podal do ruky.  
  Dostala som krásny červený hrnček s bielymi bodkami, a bol iba môj.
Koľko rokov už ubehlo, a ja som krajší hrnček nikdy v živote nevidela, ani keď bol červený a mal biele bodky.

Babie leto

Keď na hory padli prvé ranné hmly, a lastovičky už nebolo vidieť sedieť na drôtoch a  ich hniezdo v našom pitvore osirelo, skončilo sa leto...
Na záhrade už dozreli hrušky , jablká a mladá slivka urodila nádherné plody, hoci ich nebolo veľa, ale vyzeralo to do budúceho roku sľubne, že ich hádam bude raz toľko. Naprieč dvorom stála vzadu murovaná komora, hneď vedľa vchodu do pivnice a kôlni na drevo. Jesenná doba bola pre túto časť nášho domu zvlášť vhodná na jej využitie. Pozdĺž stien stáli vysoké police so zaváraninami všetkého druhu a farieb. Kyslé uhorky, čalamády, feferónky a nakladané rajčiny mali tiež svoje miesto - naproti. Komora bola veľmi priestranná, dalo sa v nej kľudne i tancovať a nielen jeden pár, aj takých desať a stále by bolo miesto. No ale tancovať sme v nej nikdy netancovali - iba keď sa kapusta šľapala vo veľkom sude. A to mala vždy mama sólo! Ale keď sa z roličky priviezla kŕmna kukurica, komora sa zaplnila veľkou hŕbou , a to všetko na kope sa muselo "vymoržovať, až ostane holý kontolec". A to ti bola fajná robota, aj pre nás - deti. Sedeli sme celá rodina kolom tej hŕby kukurice a učili sme sa " moržovať kontolce". Prestalo nás to baviť keď nás už dlane pálili, zodrané od tvrdých zŕn kukurice.
Ale tým, že kalendár ukončil obdobie leta, sa ešte všetky teplé dni nevytratili. Skôr, než prišla sychravá  jeseň,  vrátilo sa leto aspoň na pár dní - poznáte to - babie leto.
Ak by sa ma niekto spýtal, ktoré ročné obdobie mám najradšej, ihneď by som odpovedala bez dlhého rozmýšľania - jar a jeseň, ale tú skorú jeseň, obdobie "pavučinového " leta. Vtedy sa túlam  chotárom po známych cestičkách. A je mi  tak trochu smutno, lebo mnohé z nich každým rokom miznú. Aj chotár sa nám scvŕka, vytráca sa z katastrálnych máp.Iba v pamäti tých, ktorí si ho ešte pamätali, zostáva nezmenený : touto cestičkou sme chodili na Kalváriu, toto je cesta k Ondrejovmu obrázku, tu kdesi pod vŕškom mala naša stará mama vinohrad, ale to už ani pravda nie je... aha, vidíš tú váhovú studňu? Tu sme chodievali pre vodu do veľkého kovového vedra... a tam, kde stojí ten rad domov, vidíš to tam dolu za rybníkom... tam býval veľký ovocný sad...Jediný bod, ktorý sa nemení už po stáročia vo svojej podobe, je stred mesta. Z vŕškov Karpát ho dobre vidno, je to veža farského kostola, kláštora povedľa a kúsok od nich je dvojitý kríž - veža evanjelického kostola...
Túlam sa lúkou , sadnem si na veľký kameň, ktorý tam na podiv prežil dlhé roky bez povšimnutia.
"Čáááu, bráško, ešte na teba nedošlo?" V duchu sa prihováram tvrdej skale a ako stará Libuša mám zrazu pred očami víziu o budúcnosti: "Neboj, oni na teba prídu, sa mrkni, tie domy tam dolu, každým rokom sú blíž a blíž ....o rok - o dva už budeš aj ty vidieť lepšie do ich okien... a možno nestihneš, takého macka ako si ty potrebujú do základov..."
Neďaleko sa už z diaľky červňajú veľké kríky šípok. Prižmúrim oči a spomienky sa sypú rovnako rýchlo ako makové zrnká.
"Ešče neny čas, Ančika... ešče ne..." - akoby som počula babičkin hlas.
"Ešče mosá dozrát vácej, ony sú len zvenku červené, ale  pot šupku sú tvrdé jako kamen..."
Akoby to bolo minulý rok... predierame sa vysokou trávou mierne do kopca, babička sa opiera o drevenú palicu a v druhej ruke nesie svoju čiernu tašku. Unavene si sadá na zvalený starý strom, rozviaže si šatku a nechá si ju len tak voľne na hlave. Vreckovkou si utiera spotené čelo a vyberá fľašku s čiernou kávou.
"Dáš si trocha Melty?" - podáva mi ju do ruky a ja si z nej za dúšok odpijem.
A dolu v doline zaznieva clivý zvon kostola :"Počuješ, zase negdo umrel... počkaj, kolkokrát budú zvonit, uvidzíme, či to bola žena, alebo chlap..."
Keď sme si odpočinuli, babička vstala a vybrala sa ku kríkom šípok.
"No , týto sa už nezabavá, za týden dóndeme aj s košíkem..." .
Babička moja, vieš koľkokrát som prešla touto cestičkou?  Vzdychla som si a zodvihla malý kamienok zo zemi.V neďalekom kríku sa rozpŕchli vrabci hneď, ako kamienok našiel cieľ. A je tu zase ticho....Vstávam a idem ku kríku, veru, ešte nie, ešte mosá dozrát, ale uš sa dlho nezabavá, za taký týždeň prídem aj s košíkom. Ale bez teba, babička...zadívam sa hore k nebu , akoby tam kdesi bola... hm, a možno je... ktovie :))))  

Bláznivá Mica

Nič  lepšie nemohlo byť, ako keď prišli horúce letné dni a my ,decká z ulice sme sa mohli hrať kúsok za domom. Náš stál druhý na konci ulici. Hneď vedľa bývala mnohopočetná rodinka, kde nechýbala žiadna z možných generácii, od pravnuka až po starú, či prastarú mamu. Žili si všetci v dlhom dome s mnohými oknami , a preto, že dom stál na rohu, dom pokračoval  i "za rohom", s jednou výnimkou - všetky okná, ktoré tam kedysi boli, boli umne zamurované a zostali po nich len výklenky s krásnou freskou dokola. I tu bola detská fantázia úžasná,  stačilo iba na vyčnievajúci obrubník domu vyliezť, zachytiť sa jednou rukou a už sme stáli vo výklenku   a mohli sme sa hrať na sochy. A okrem toho, úplne super sa z neho skákalo do vysokej trávy pozdĺž dlhej steny. Iba z jedného sa nedalo. Lebo tesne pod múrom domu na mieste, kde bol jeden zo zamurovaných okien, rástli bodliaky. Poznáte to, také nízke kríky, plné drobných bodliakov vedľa seba ako bobule hrozien. Kurňa, i to sme využili na hranie! Nepamätám si presne, ktorá mama to bola, čo nás naučila z týchto drobných pichľavých bobuliek robiť nábytok pre naše mini bábiky, zvané Budulínky. Dostali sa kúpiť za korunu v našej hračkárni, a tak sme ich mali v papierových krabiciach od topánok požehnane. A si predstavte, že sme sa naučili bobuľky tak trhať, že sme sa ani nepopichali .... veľmi...
Bobuľky boli úžasný "stavebný materiál", pre svoje pichliačiky mali dobrú vlastnosť prilepiť sa jedna o druhú. A tak sme najprv spojili asi desať bobúľ do jedného dlhého radu, potom o prvý rad sme pricapili druhý, a keď bolo ale štvoro radov spolu, plocha stačila na rozmery postele pre nášho budulínka. Chudák! Každý jeden bol fakírom i proti vlastnej vôli. Ale to nám nevadilo. No a keď sme mali celé zariadenie -posteľ, fotelku, stolík,stoličku... zašla som za mojou mamou a tá nám nabalila do krabici takú horu fliačikov z látok, všetkých farieb a druhov látky. Bodaj by nie, veď bola krajčírka: Aj firhonky sme mali tutove. Lebo keď už bol nábytok hotový, bolo treba na krabici aj nejaké tie okná porobiť. A nielen to. Predsa naše bábiky neposadíme len tak mírnix-tírnix na holé pichliače! Tak sme si zo zbytkov látok vystrihli poťahy. Super robota zase. Stačilo len látku položiť a jemne pritlačiť, nemuselo sa nič obšívať ihlou, látka držala "jak repíč".
A keď nás táto hra omrzela, pobehli sme pár metrov k domu, kde za vysokým pletivovým plotom rástli nahusto ovocné stromy a tam v ich tieni sa občas prechádzala naša "bláznivá Viktorka".Všetci sme sa jej báli a nenašiel sa nikto, kto by bol pristúpil bližšie k plotu a začal sa s ňou rozprávať. V úctyhodnej vzdialenosti sme si posadali do trávy a pozorovali ju. Najprv sa táto úbohá ženička tomu potešila, pretože jej celý svet bol ich úzka záhrada, kde ju na konci lemoval vysoký múr z mohutného kamenia - mestské hradby.Opatrovala ju jej stará matka, ktorá ju starostlivo strážila, aby sa z dvora nedostala von. Ešte dnes vidím pred sebou divožienku s dlhšími čiernymi vlasmi a ešte čiernejšími očami s divým  pohľadom väznenej šelmy.
Pamätám si, že som mala vždy veľký strach, ale zvedavosť bola väčšia. Nikto nikdy nevedel, kedy táto úbožiačka vezme kameň do ruky a bude ho hádzať po každom, kto prešiel okolo ich plota.
Srdiečko mi rýchlo bilo a chcela som utiecť domov. Ale som sa hanbila pred kamarátkami, čo by si o mne pomysleli. Iba niekedy sa jej pohľad zmenil. Bývalo to na jar, keď v hebkej jarnej tráve sa popri plote pásli malé húsatká, či kuriatka. Vtedy sa usmievala, prihovárala sa im akousi divnou rečou, ktorej nerozumel nikto...Aj vtedy som sa  jej bála, ale vždy, keď som išla okolo, som ju pozdravila:" Dobrý deň". Ale odpoveď som nikdy nedostala...