V jeden letný podvečer narušil ticho našej ulici prichádzajúci drevený voz, naložený do prasknutia, ťahaný biednym koníčkom. Hore na voze sedel postarší muž, medzi zubami stískal fajku a strapaté čierne fúzy budili rešpekt.
" hrnceeee, tanýrky, staré cíchy, hodziny,motyky,šecko čo máte doneste, vymeným za inšé, čo sa vám len bude lúbit..." silným hlasom oznamoval svoj príchod. Postupne sa brány na domoch otvárali, gazdinky vychádzali a veru každá jedna podišla k vozu a začala sa prehŕňať v kope toho haraburdia, kde na jednej kope naozaj ležalo všetko to, čo muž s fajkou vykrikoval. Nestávalo sa to často, handrláčik prichádzal raz-dva razy do roka.A v každej domácnosti sa našlo vždy dosť vecí, ktoré sa dali vymeniť za niečo iné . Výmenný obchod bez platenia , na princípe - ty dáš mne , já dám tebe, ždycky sa dohodneme.
Mama otvorila skriňu v spálni a vytiahla pár návlečiek na periny a z komory vyniesla jednu starú duchňu. Handrláčik odborným okom prezrel obe veci a ledabolo ich hodil na voz :"Paninko, vyberte si nečo, čo by sa vám hodilo..." Nepamätám si, či sa mame niečo z toho vozového sortimentu hodilo, ale jedno si pamätám veľmi dobre. V kúte voza bol položený na kope handier krásny hrnček, bol jediný, stratený medzi miskami, taniermi a niekoľkými malými soškami anjelikov, jeleňov s parohami a polievkovými misami.
"Čo sa ti tam páči? " spýtala sa ma mama, keď videla, ako stojím vylezená na drevenom kolese voza .Handrláčik ako keby vedel, na čo sa dívam, načiahol rukou a bez slova mi to podal do ruky.
Dostala som krásny červený hrnček s bielymi bodkami, a bol iba môj.
Koľko rokov už ubehlo, a ja som krajší hrnček nikdy v živote nevidela, ani keď bol červený a mal biele bodky.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára