V našom domku bývalo cez deň ticho. Mama bola v práci , my v škole a jediný, kto bol doma, bol náš otec. A hoci bol chlap v najlepších rokoch, jeho choroba mu nedovolila " byť ako ostatní" , práve že naopak, choroba mu vzala toľko síl, že musel zostať doma v invalidnom dôchodku.
Ešteže mal záhradku a svoje stromky. Skoro ráno polial záhony ruží, zavlažil riadky zeleniny a nakŕmil svinku. Naše sliepky sa za ním motali po dvorčeku ako kurence za kvočkou.Ešte aj ten susedov kocúr prišiel až po prah verandy a vymňaukával tam , než ho otec nezavolal dnu, nepohladkal ho, dal mu niečo pod zub a potom ho poslal preč so slovami:" No hybaj... bež....za kočkami..."
Otec sa nevedel vyrovnať s tým, že zostal bez práce, ale inak to nešlo. Každé striedanie ročných období bolo preňho riskantné, stav sa mu zhoršoval, až ho odviezli do nemocnici. A niekedy sme my deti ocka nevideli aj niekoľko mesiacov.
A tak sa u nás doma stalo čosi , čo nebýva v každej rodine. Mama sa stala "živiteľkou" a otec "gazdinkou" v domácnosti. A učil sa na jednotku.
"Počúvaj , švagre, a kdeže si bol doobeda? Išla som okolo, reku zastavím sa a brána bola zamknutá!" - spýtala sa moja teta otca pri najbližšej návšteve.
Vari sa jej mal priznať, že zarobil na domáce rezance? A keby len to, aj to rozvaľkal a potom opatrne nožom krájal tenké pásiky. Veru nepotreboval pri tom nikoho, kto by mu pozeral na prsty. Ale netrvalo dlho a otec sa ich naučil šumne krájať.
Život pomaly plynul, zvykli sme si na túto zmenu, že miesto mamy nás doma víta otec s obedom, a preto sme nemuseli chodiť do školskej jedálni na obedy.Na stole nás vždy čakal obed.
V jeden deň nás otec prekvapil, upiekol koláč.
"Jéééj, ty si upiekol makovník?" , tešili sme sa , keď sme videli na tanieri nakrájané kúsky koláča.
Otec sa zasmial a dodal:" No, je to makovník, ale iný aký pečie mama, tento sa volá Bída". Nechápali sme, veď bol taký istý, ako keď ho upečie mama.Bol mäkučký a maková plnka voňala citrónom a bola náramne dobrá.
"A prečo sa volá bída? " zvedavo sme sa medzi hlasným mľaskaním pýtali otca.
"To už bolo dávno, ešte keď som bol malý chlapec...." začal otec spomínať a trošku zosmutnel."Naša mama nás mala osem detí. Otec bol za robotou v Belgii... , bola zlá doba, nebolo práce, a preto nebolo ani dosť peňazí. A jesť sa muselo.Na šťastie sme mali veľkú záhradu, kúsok vinohradu a vzadu za domom malú roličku, tak zemiaky a mak sme si vypestovali sami. "
"Ale prečo sa ten koláč tak smiešne volá?" , nechápavo sme sa ho spytovali ďalej a otec sa snažil vysvetliť nám to tak, aby to aj naše kuracie mozočky pochopili:
"Lebo takýto koláč si mohli dovoliť aj tí najbiednejší .... a preto ho ľudia volali "bída".
.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.
I napriek smutnému názvu koláča zostal naším obľúbeným pokrmom a občas ho upečiem, i napriek tomu, že si zemiaky a mak kupujem . A mojím vnúčatám občas pripomeniem príbeh , že tento koláč piekavala ich praprastará mama, keď bola zlá doba a ockovia museli chodiť za prácou do ďalekého sveta.
jaaaaj, ako sa to pekne otvori, hned mi tam makovniik vyskocil..hovorim si .. to bude nieco ku kave, ktoru akurat uchlipkavam ...
OdpovedaťOdstrániťhm pozerám, že asi by som si mala čas nejako nastaviť ...
OdpovedaťOdstrániť... ináč naše sliepky tiež behávajú za otcom :D - teda najmä on sa o ne stará...
hm .. tak Bída .... pekne .. nie je to tak ďaleko a naozaj si mladí ľudia už prestali vážiť čo majú ...ako keby zabudli ako ťažko žili ich starí rodičia ..dačo sa nezadarí a už skáču pod vlaky, či fetujú .... netušia ako museli bojovať o kus jedla ľudia dakedy a predsa sa vedeli podeliť aj s ostatnými.. neboli takí vypočítaví a prekalkulovaní ako teraz
pre info je teraz: 21.12. 7:15 ..uvidím, čo to vyhodí pod komentárom
Keď si prezerám náš miestny časopis , ktorý vychádza raz za mesiac, na jednej stránke sú spomenutí občania mesta , ktorí sa dožili osemdesiat, i viac rokov. Nie je ich veľa,sú to vrstovníci mojej mamy,a väčšinou ich poznám, lebo sú to rodáci z nášho mesta. A viem o nich aj z maminho rozprávania - čo bolo kedysi.Každý z nich prežil krušný život , narodil sa pár rokov po prvej svetovej a prežil aj druhú svetovú.A predsa - pozri sa, dožívajú sa krásneho veku, sú čulí, schopní starať sa sami o seba. Čím to asi je? Nuž, neboli takí upípaní ako sú ľudia dnes - boli otužilí, pohybovali sa viac na vlastných nohách, pracovali od mrku do mrku a jedli striedmo. Moja mama ešte i v týchto mrazivých nociach spí tak, že okno musí byť jemne odchýlené, lebo "keď je chladnejšie, zababušíš sa do periny, len ci nos trčí, neodkopeš sa cez noc a dýchaš čistejší luft". Pred pár rokmi, keď oslavovala osemdesiatku, nebol pre ňu problém vyliezť u mňa na záhrade na čerešňu a obrať za vedro čerešní.Celý život nepoznala lieky - pila čaje, ktoré si sama nazbierala...kurňa a ešte i dnes začína deň cigaretou a tiež aj končí! Paradox, ie?
OdpovedaťOdstrániťpresne toto Hani ... môj dedko prežil nemecký pracovný láger .. život bol len o práci a deťoch .. a tie lieky, čo spomínaš ... nikdy ako dieťa som ,nevidela, žeby dedko a babka boli mali nejaké lieky..pili kávu meltu a deko ráno panáka domácej slivovice .... mali repu, obilie, mak, zemiaky, lúky na sená ..vkuse boli vonku na nohách ... dedko umrel ako 81 ročný na raka, ale do poslednej chvíle bol aktívny a vôbec nikto to neriešil, hoci príznaky boli jasné ... bol tuhý fajčiar, ale veľmi veľa fajčil, no nevzdal sa toho do poslednej chvíle .. pripadá mi to, že žil naozaj naplno a tak akko chcel on .. nepodriadil sa ani tej sprostej chorobe, čo ho zožierala dlho ... len sa občas utiahol poležať si, keď mu bolo zle ku koncu .. on ako keby necítil bolesť a nevšímal si ju ... babka zas umrela od žiaľu za ním ... boli úžasní .. A toto všetko čo píšeš je o tom ! :)
OdpovedaťOdstrániťMám plnú chladničku ovocia, pomaranče, mandarínky,ananás...a akosi nemám ani veľkú chuť na to všetko... už mi ani vôňa čerstvo olúpanej mandarinky nepripomína Vianoce... zvykli sme si...A tak rozmýšľam o tom, čo mojím vnúčatám bude na Vianoce vzácne. Bárbiny? Knižka?Nové sánky? Myslím si, že ani nie , aj oni si na to všetko zvykli.Tak sa nechám prekvapiť, ako sa budú tváriť, keď rozbalia balíčky od babky a dedka!Jedno viem ale určite, čo mi bude večer chýbať. Môj otec! Mala som 26 rokov, keď sme prežívali spolu posledné Vianoce. Nik vtedy netušil, že o pár mesiacov nás opustí. Zvykli sme si na to, že niekoľkokrát v roku ho odvezie sanitka na nosítkach do nemocnici, a mysleli sme si, že to bude tak ešte dlho. Nebolo. Zomrel 3 týždne pred svadbou mojej mladšej sestry. Mama mala pätdesiat rokov a zostala odvtedy sama. Prežili spolu 26 rokov ťažko skúšaným životom, ale spájala ich silná láska a neprerušila ju ani otcova smrť. Na to všetko budem spomínať pri stole, keď budeme pri večeri mlčky chlípať kapustnicu a ešte predtým ujedať z čerstvých oplátok s medom a cesnakom. Smutné je, že čím ďalej ide život dopredu, tým je tých smutných spomienok na najbližších, ktorí nás opustili, viac. Ja si ešte hovorím, že ja mám ešte mamu, ale môj manžel už nemá ani jedného. No čo už, Vianoce sú už raz také, dobre vieme, čo by sme najradšej mali v ten deň pri sebe, ale ani ten najsnaživejší Ježiško to nedokáže.
OdpovedaťOdstrániť