"Čo to bude?" - pýtali sme sa zvedavo , lebo také dačo sme ešte nevideli.
"Vydržte, ešte toto zošijem a potom mi pomôžete..." záhadne odpovedala mama , otočila sa na stoličke smerom k nám, kde sme obe so sestrou sedeli na pohodlnom diváne v kúte kuchyni. Bolo to najpohodlnejšie miesto v našej priestrannej kuchyni. A vďačné útočište pre otca, ktorý si i cez deň trochu zdriemol, počúvajúc rádio, položené na poličke nad divánom.
Keď stroj stíchol, mama vstala a z veľkého vreca vyťahovala akési kusy mäkkého, poddajného "čohosi". Boli to kúsky vatelínu, zbytky, ktoré si odkladala celý rok.
"Tak teraz mi pomôžete! Ty, Kačenka, drž tento koniec a ty, Ančika , môžeš vatelínom plniť tento dlhý vak". Fíha, celkom dobrá zábava. O chvíľku bol dlhý vak naplnený tak, že to vyzeralo ako dlhá klobáska. Nakoniec to mama dokončila tak, že koniec klobásky zašila :"Tak, hotovo...a už nám nebude fučať popod okno..."
Po celú zimu pestrofarebná klobása ležala na parapete kuchynského okna - "aby nám nefučalo donútra".
.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.
"Vstávajte, viete čo je nového?" - počula som mamin hlas a lenivo som otvorila oči .Bola nedeľa a nemusela som ísť do školy , paráda. Komu by sa chcelo v chladnej izbe vstávať, veď už len predstava, že vystrčím holé nohy spod veľkej periny bola strašná. A vôbec,čo môže byť u nás nového a hneď ráno?
"Tak teda dooobre, len si vylihujte... než sa zobudíte sneh sa roztopí".
"Hurááááá .... sneh , napadol sneh..." vyskočili sme ako veveričky z postelí a s prilepenými nosíkmi sme zvedavo pozerali von oknom. Za studeným sklom bol zrazu iný svet. Akoby sa cez noc stratila skoro všetka farba ulice, svet bol ako z cukru. Na parapete okna stál malý snehuliačik a na chodníku na nás veselo mával otec, s brezovou metlou v ruke.
"Vianoce, Vianoce,my máme Vianoce..." - pišťali sme ako hladné sýkorky.
" Ale kdeže, ešte len prídu, najprv sa musíme pripraviť, nachystať salónky, ozdoby, stromček a budú sa piecť koláče". Krotila nás mama , keď sme sedeli za stolom pri raňajkách.
So všetkým sme súhlasili.Biela káva a maslový chlebík sme sfutrovali do seba jedným šmahom , len aby sme boli čím skôr na dvore.
Holé konáre orgovánu pokrývala tenká vrstva snehu a smotanovo biely koberec pokrýval celý dvor..
.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.
.Vysoký smrečok zrazu zaplnil polovičku izby tak, že jeho konáre siahali až k mojej posteli. Na bielych nitkách viseli orechy, domáce salónky zabalené v lesklom pozlátku a všade dokola boli prichytené malé sviečočky v strieborných podstavcoch. Najkrajšie boli lesklé gule a cukrovo biele sklenené zvončeky.Nechýbali ani dlhé papierové reťaze. Veď sme sa riadne unavili, než sme ich pospájali z tenkých pásikov, ktoré nám mama povystrihovala.Vynaliezavá mama! Vždy si vedela poradiť, aby nás niečim zaujala. Pokým ona zhrbená šila za šijacím strojom, my sme za stolom sedeli a lepili dlhú papierovú reťaz, lebo bez nej by stromček nebol taký krásny.
"Mami, a naozaj príde Ježiško?" - s obavou sme zisťovali "skutkový stav danej veci". Lebo to nebolo také isté, čo keď si nezaslúžime tento rok darčeky.! Ježiško všetko vie a vidí" - povedala nám teta susedka, keď sme mali "spolu reč". Hm, tak to je katastrófa , premietala som si v hlave všetky tie naše súrodenecké šarvátky, čo nám rok priniesol.
Krv sa mi tlačila do hlavy, uši mi horeli ako fakle, lebo som si zrazu spomenula, ako som mojej sestre v hneve praskla papučou do čela.Ešte dva dni tam mala odtlačok podrážky. No ale, keď to Ježiško naozaj videl, tak musí uznať, že som bola v práve.Nemala ma vymknúť v studenej chodbe, keď mama s otcom boli v meste. A vôbec, bola som za to už potrestaná, musela som stokrát napísať do zošita:"Už nikdy nebudem biť mladšiu sestru".Ja viem, napísala som to, ale pri každej bodke za každou touto vetou som si v duchu povedala:"A predsa ju strieskam,len nech ma zase naštve".
Tak neviem, buď sa Ježiško na nás nehneval, alebo sa to nedozvedel, ale keď prišiel čas pod stromčekom ležali korčule s topánkami a úžasná knižka Nevedkove dobrodružstvá. Dobre to skončilo!
"klobáska" :)))))))))
OdpovedaťOdstrániťa tak som čakala , čo sa z toho mechu plneného vatelínom vykľuje :)))))
To bolo na mame úžasné, že si vedela vo všetkom poradiť. Presne ako jej mama - moja babka. A znovu sa vrátime k tomu, čo sme predtým spolu debatovali - život ju naučil vedieť sa o seba postarať - ušiť,upliesť,vymaľovať, zalepiť, priklincovať, dreva narúbať, pokosiť,a keď bolo treba, vedela si aj rozbité okno sama zaskliť.Veď bolo i tak, že ocka sme my deti nevideli aj niekoľko mesiacov, než sa nám vrátil domov. A mama bola hrdá, o pomoc prosila iba vtedy, keď naozaj musela. Mala k tomu dôvod - nikdy nezabudla na to, že rodina bola proti tomu, aby si vzala za muža človeka, ktorý pred svadbou ochorel.
OdpovedaťOdstrániťurcite to bolo dobre manzelstvo a mozno tvoja mamka bola spokojna so svojim rozhodnutim a nikdy to neolutovala. Pekne a zive spomienky mas :)
OdpovedaťOdstrániťnikdy v živote sme neuvažovali o tom, či to na začiatku bola láska , alebo nie. Obaja boli ako sa vraví - deti z ľudu, ani majetok, ani zámok s veľkým parkom...
OdpovedaťOdstrániťIba teraz, na sklonku života mi mama povedala, že na začiatku bolo krásne priateľstvo, vzájomná náklonnosť, ale skutočnú lásku k sebe začali obaja pociťovať až neskôr, keď už boli svoji.