Na záhrade už dozreli hrušky , jablká a mladá slivka urodila nádherné plody, hoci ich nebolo veľa, ale vyzeralo to do budúceho roku sľubne, že ich hádam bude raz toľko. Naprieč dvorom stála vzadu murovaná komora, hneď vedľa vchodu do pivnice a kôlni na drevo. Jesenná doba bola pre túto časť nášho domu zvlášť vhodná na jej využitie. Pozdĺž stien stáli vysoké police so zaváraninami všetkého druhu a farieb. Kyslé uhorky, čalamády, feferónky a nakladané rajčiny mali tiež svoje miesto - naproti. Komora bola veľmi priestranná, dalo sa v nej kľudne i tancovať a nielen jeden pár, aj takých desať a stále by bolo miesto. No ale tancovať sme v nej nikdy netancovali - iba keď sa kapusta šľapala vo veľkom sude. A to mala vždy mama sólo! Ale keď sa z roličky priviezla kŕmna kukurica, komora sa zaplnila veľkou hŕbou , a to všetko na kope sa muselo "vymoržovať, až ostane holý kontolec". A to ti bola fajná robota, aj pre nás - deti. Sedeli sme celá rodina kolom tej hŕby kukurice a učili sme sa " moržovať kontolce". Prestalo nás to baviť keď nás už dlane pálili, zodrané od tvrdých zŕn kukurice.
Ale tým, že kalendár ukončil obdobie leta, sa ešte všetky teplé dni nevytratili. Skôr, než prišla sychravá jeseň, vrátilo sa leto aspoň na pár dní - poznáte to - babie leto.
Ak by sa ma niekto spýtal, ktoré ročné obdobie mám najradšej, ihneď by som odpovedala bez dlhého rozmýšľania - jar a jeseň, ale tú skorú jeseň, obdobie "pavučinového " leta. Vtedy sa túlam chotárom po známych cestičkách. A je mi tak trochu smutno, lebo mnohé z nich každým rokom miznú. Aj chotár sa nám scvŕka, vytráca sa z katastrálnych máp.Iba v pamäti tých, ktorí si ho ešte pamätali, zostáva nezmenený : touto cestičkou sme chodili na Kalváriu, toto je cesta k Ondrejovmu obrázku, tu kdesi pod vŕškom mala naša stará mama vinohrad, ale to už ani pravda nie je... aha, vidíš tú váhovú studňu? Tu sme chodievali pre vodu do veľkého kovového vedra... a tam, kde stojí ten rad domov, vidíš to tam dolu za rybníkom... tam býval veľký ovocný sad...Jediný bod, ktorý sa nemení už po stáročia vo svojej podobe, je stred mesta. Z vŕškov Karpát ho dobre vidno, je to veža farského kostola, kláštora povedľa a kúsok od nich je dvojitý kríž - veža evanjelického kostola...
Túlam sa lúkou , sadnem si na veľký kameň, ktorý tam na podiv prežil dlhé roky bez povšimnutia.
"Čáááu, bráško, ešte na teba nedošlo?" V duchu sa prihováram tvrdej skale a ako stará Libuša mám zrazu pred očami víziu o budúcnosti: "Neboj, oni na teba prídu, sa mrkni, tie domy tam dolu, každým rokom sú blíž a blíž ....o rok - o dva už budeš aj ty vidieť lepšie do ich okien... a možno nestihneš, takého macka ako si ty potrebujú do základov..."
Neďaleko sa už z diaľky červňajú veľké kríky šípok. Prižmúrim oči a spomienky sa sypú rovnako rýchlo ako makové zrnká.
"Ešče neny čas, Ančika... ešče ne..." - akoby som počula babičkin hlas.
"Ešče mosá dozrát vácej, ony sú len zvenku červené, ale pot šupku sú tvrdé jako kamen..."
Akoby to bolo minulý rok... predierame sa vysokou trávou mierne do kopca, babička sa opiera o drevenú palicu a v druhej ruke nesie svoju čiernu tašku. Unavene si sadá na zvalený starý strom, rozviaže si šatku a nechá si ju len tak voľne na hlave. Vreckovkou si utiera spotené čelo a vyberá fľašku s čiernou kávou.
"Dáš si trocha Melty?" - podáva mi ju do ruky a ja si z nej za dúšok odpijem.
A dolu v doline zaznieva clivý zvon kostola :"Počuješ, zase negdo umrel... počkaj, kolkokrát budú zvonit, uvidzíme, či to bola žena, alebo chlap..."
Keď sme si odpočinuli, babička vstala a vybrala sa ku kríkom šípok.
"No , týto sa už nezabavá, za týden dóndeme aj s košíkem..." .
Babička moja, vieš koľkokrát som prešla touto cestičkou? Vzdychla som si a zodvihla malý kamienok zo zemi.V neďalekom kríku sa rozpŕchli vrabci hneď, ako kamienok našiel cieľ. A je tu zase ticho....Vstávam a idem ku kríku, veru, ešte nie, ešte mosá dozrát, ale uš sa dlho nezabavá, za taký týždeň prídem aj s košíkom. Ale bez teba, babička...zadívam sa hore k nebu , akoby tam kdesi bola... hm, a možno je... ktovie :))))
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára