Na kráľovskom dvore

   

     Prázdniny  sa rozbehli zvesela. Hneď ráno sme sa znovu zhŕkli ako mandelinky na tetinom dvore. Pod kuchynským oknom stála  dlhá drevená lavica, všetky sme sa na ňu zmestili. Sedeli sme a hompáľali nohami. Teta, ešte skôr, než odišla o jednu ulicu ďalej k babke,  nám priniesla na veľkej tácni čerstvý chlebík dobre  natretý bravčovou masťou a z hriadky v záhrade povyťahovala čerstvú mladú cibuľku.S veľkým apetítom sme všetko zjedli a zapili čerstvou vodou
 z kohútika vodovodu, ktorý vyčnieval zo steny pod oknom.
"Ja mám nápad..." povedala jedna zo sesterníc :" dnes bude svadba!" No to je nápad! Tešili sme sa všetky a hneď sme začali chystať hostinu.
Z pitvora   sme vytiahli veľký drevený stôl a preniesli sme k nemu aj drevenú lavicu spod okna. V náprotivnej malej komôrky sme našli v starej skrini na poličke uložené staré záclony , no paráda.Na prikrytie stola  stačila jediná záclona a ešte nám z nich zostalo dosť na šaty pre nevestu. A keby len na šaty - dosť bolo aj na závoj. A aká by to bola nevesta, keby nemala aj perlový náhrdelník. S nožničkami sme rozstrihali všetko tak šikovne, že aj družičky boli hotové princezny s perlovými retiazkami okolo krku , a ešte ich  zostalo dosť  v košíku. Hm, no ale kde vziať ženícha, keď sme boli len samé baby?  Trvalo nám to neuveriteľne dlho, než sme prehovorili nášho jediného bratrančeka, aby sa na túto úlohu podujal. Frflal, smial sa, ťukal si na čelo, ale predsa len sa dal prehovoriť.Katka zabehla do domu a priniesla otcov starý klobúk a v záhrade sme nazbierali za kytičku sedmikrások a medzi ne sme priložili  výhonok z rozkvitnutej fazule, čo sa ťahala po plote záhrady.  A pierko pre ženícha bolo hotové.A našlo sa dosť kvetiniek aj na nevestinu kyticu
Než sme sa  vychystali do slávnostného šatu, na prestretý stôl sme uložili pre každého jeden tanierik z pokladu, vedľa toho pivové poháre, a do stredu stola sme postavili nádherné maľované poháriky z tenkého skla aj s čašou . Keď sme to všetko dokončili, stôl sa prehýbal od svadobných dobrôt - mrkva,kaleráb,cibuľka,redkvičky, letné jablká a nechýbali ani nápoje. Vlastička priniesla zo špajzy mamin ríbezľový sirup, do čiaš sme zarobili malinovku a mohli sme začať hodovať.
No ale, čo by to bola aká svadba, keby sa svadobný sprievod neprešiel ulicou?
A tak sme milého Ferina chytili pod pazuchu , vedľa neho postavili nevestu aj s kyticou. Vzpieral sa, jedoval, že on nejde, "nak" ho necháme , lebo pôjde "ta het"... Naveľa - preveľa sme mu sľúbili, že keď s nami príde k babke, už sa nemusí s nami  vrátiť späť.
S veľkým ujúkaním - sme sa vybrali v plnej paráde k babke. A pekne tak, ako sa patrí - po strede cesty, v čele ženích s nevestou a my ostatné mandelinky za nimi pekne v páre.
Ulica bola ako vymretá, ani len jednej sliepky nebolo vidno, ani pes nezaštekal , ešte aj tie vrabce boli zalezené niekde v chládku stromov, iba  na priedomí maličkého domčeka oddychovala v tieni babka Strížka. V driemotach sedela na drevenej stoličke s rukami prekríženými pod prsiami, s čiernym "vdovským" ručníčkom na hlave a s bosými nohami v čiernych papučiach.Stačilo len buchnúť bránou a babka bola v strehu. Maličkými čiernymi očkami zaostrila zrak a nemo nás pozorovala. Ktohovie, čo sa jej v hlave premieľalo pri pohľade na nás, no rozhodne sme jej spestrili nudný letný deň.  Určite, lebo keď pochopila, že ten vresk nerobia Tatári, ani Turci nedošli zase rabovať, schuti sa zasmiala a mávajúc rukou len zakričala:"Ná   len icte, bapka bude mat radooooost..."

                                                                    .-.-.-.-.-.-.-.-.

         U babky rozvoniavala   práve dovarená luskovica . Vôňa čerstvého kôpru razila do nosa:"Fúúúj.... " zaúpela sesternička Majka, ktorá si za "celý svoj doterajší život" ešte nestihla kôpor obľúbiť.
"Íha.......... no ale to je prekvapení....... a že my nyšt nevíme....boli by sme aj my na svadbu došli...", smiala sa babka . "Tak pote, posedajte si ven na dvor , bude sa nakladat svadebný obed ..." .
Iba jedna družička z toho nebola nadšená. Sedela nad svojím tanierom, premŕvala v ňom lyžičkou ako bager keď hĺbi koryto rieky.  Keď babka umývala riad, vždy vedela, z ktorého jedla jej vnučka Majka.On jediný mal okolo   zelený "svadobný" venček - z kôpru.
      

Nuž, keď ste to našli, poklad je váš...

    
      "Tá debna je tááááááka veľkáááá..." informovali sme tetu Ruženku , pobehujúc okolo nej : " A sú v nej aj naozajstné perly, tam je toooooľko toho....a sú tam aj poháre....maľované a ešte sú tam dukáty....."
Teta sa len čudovala, neveriacky krútila hlavou a keď sme to nevideli, smiala sa do dlane. Vedela ona dobre, čo stará debna v tmavom kúte komory skrýva!
      Úžasná naše teta.... s ňou bol svet krásny, jej rozprávanie príbehov zo života bolo také fantastické, že sme ani nedýchali, a keď si už s nami nikto nevedel poradiť, ona to vždy dokázala. Nemusela kričať, ani nás vyháňať každú domov za materou, ona vždy dostala dobrý nápad, ktorý sme všetky "zožrali jak malinu".
I napriek tomu, že jej nechýbalo veľa k štyridsiatke, bola jedna z nás. Náš vodca, naša kráľovná, naša kamarátka...A nesklamala ani v ten deň!
     Než prišla ku komore, všetky sme tam udychčané stáli s vyvalenými očami v očakávaní, čo bude ,keď teta debnu uvidí.
"Íííííha, naozaj... no kuknime sa, čo tam je..."  Celý tajomný obsah bol prikrytý krásnymi perlami, navlečenými ako korálky a bolo ich tak veľa, že ich teta pomaličky vzala do ruky a položila ich vedľa na starú almaru.Ako ich brala do rúk , pomedzi ne padali a cinkali o porcelánové čaše drobné strieborniaky. A bolo ich tam neúrekom. Vo vytržení sme to sledovali a báli sme sa aj pohnúť.Netrvalo dlho  a na dlážke stáli krásne súpravy pohárikov - ružové, modré , zelenkavé..., maľované fľašky, kvetinkové šálky , tanieriky... až tam kdesi naspodu stáli jeden vedľa druhého staré pivové poháre a vo vysokých stĺpikoch naukladané tanieriky, v ktorých boli vylisované štvorlístky.Keď debna zostala prázdna, len na jej dne ležali rozsypané mince, teta konečne prehovorila:" Nuž, keď ste to našli, poklad je váš..."
Tešili sme sa naozaj ako malé deti, tancovali sme, tlieskali rukami a od radosti sme sa váľali po tráve. Od veľkej radosti sme sa vrhli na tetu , objímali sme ju, bozkávali tak vrúcne, že nevydržala ten nápor našej radosti a kapitulujúc si sadla medzi nás do vysokej trávy.
V ten deň sme sa len ťažko rozchádzali domov, lebo sme rozhutovali, čo s tým všetkým urobíme.
Ale poradili sme - ešte v tie prázdniny, zúžitkovali sme ich "echtovne".

Ako sme našli poklad

Babkin dvor bol pre nás všetkých síce bezpečnou záštitou, ale keď sme sa všetci zišli, zrazu bol pritesný. A čo by to boli za prázdniny, keby sme nemali viacej voľnosti?
Organizačný poriadok mojej babky hlásal: dospeláči si sadnú v strede dvora pod hustú pergolu, dedko vytiahne veľký stôl z verandy a partia mariášnikov zasadne okolo neho. A to viete, pri mariáši musí byť kľud, žiadne rušivé momenty. Ale ako  stlmiť kŕdeľ potomkov, behajúcich po dvore?
Mamky sedeli na druhej strane dvora, v tieni presklenej verandy sa snažili  robiť nám spoločníčky. No ale to ich naozaj dlho nebavilo.Vtedy bola vždy naporúdzi dobrá rada tety Ruženky:"Počúvajte , decká, a nechceli by ste ísť k nám? "  A čo by sa nám nechcelo? Veď za ich domom bola veľká záhrada,rozprestierajúca sa od domu až k starej murovanej komore. Záhrada bola tetinou ozdobou, bola na ňu patričné hrdá, lebo v nej nechýbalo nič, čo sa dalo zasadiť a okopávať.Stredom sa ťahal dlhý chodník až ku koncu záhrady, kde končili hriadky začal krásny zelený trávnik . Starú komoru tienil vysoký starý orech a jeho dlhé konáre siahali až kdesi poza jej staré múry. Na tehlovej stene bolo iba jediné malinké okienko, ktorým prenikalo trochu svetla do útrob komory. Slúžila na odkladanie nepotrebných vecí, ktorým strýko dával ešte jednu šancu, že možno raz sa na niečo zídu. V druhej polovičke malo miesto uhlie a nakáľané kúsky dreva , kde hrozivo stál veľký náton a v ňom zaťatá sekera. Jedným slovom - nezaujímavá časť dvora, nič pre nás.
A predsa,V prítmi starých múrov presvital úzky pásik svetla cez staré zamknuté dvere, ktoré neviedli nikam.Za nimi bol pre nás neznámy svet, nepoznaný, zatiaľ nami nikdy neprebádaný.Čo tam za nimi môže byť? Priložila som oko ku kľúčovej dierke a videla som nekonečnú zelenú lúku, a tam kdesí v diaľke hory.Cítila som sa ako Alenka v ríši divov a nedalo mi to pokoj, ako sa tam dostať, ako otvoriť dvere. Stláčala som mosadznú kľučku, ale dvere nepovolili. Sklamane som sa vrátila von a zaumienila som si, že keď príde teta, poprosíme ju, aby nám tie dvere odomkla.

                                                .-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.

   " Tak čo budeme robiť?" Rozmýšľali sme nahlas , lozenie po stromoch  kde dozrievali jablká , nás prestalo baviť. "Budeme sa hrať na schovku!" Povedala Vlastička a všetky sme súhlasili.
"Desať,dvadsať,trííídsať, začal Pešek krííííčať, že ho brucho booooli, zjedol kilo soooooli...idem..."
A schovka začala. Najlepšia skrýš bola predsa len stará komora, mohli sme sa skryť za starú skriňu, alebo aj do nej vliezť, alebo sa učupiť za vysoký náton so sekerou.Pri hre sme sa prestali báť pavučín , aj myší, o ktorých sme vedeli, že tam voľne behajú vo dne - v noci.
A vtedy sa stalo niečo nezvyčajné .Ktorási z nás si všimla velikánsku drevenú debnu. Stála v kúte komory a voľne položené veko prikrývalo čosi zvláštne.
"Poďte sem, niečo sme našli".Dievčence rýchlo pribehli  a zvedavo zízali do tmy.
ˇ"Čo to je..... íííííha....tam je niečo lesklé... otvoríme to?"  Drevené veko sa zošuchlo na zem, len sa tak zaprášilo.Ani sme nedýchali. "Poklad! To je poklad...decká, čo budeme robiť?"
O pár minút sme už o našom náleze informovali dospelú časť rodinných príslušníkov, práve sŕkali poobedňajšiu kávičku a jeden z mariášnikov rozdával karty do ďalšieho kola.
"Ježišmáriasvatýjózef..."   teatrálne spľasla rukami teta Ruženka:"čo ste to našli? Že poklad? V komore?", potom sa obrátila na strýka Miška :"Tato, počul si to? Vraj máme v komore poklad. Ty si o tom vedel? "
Nie, nie, on tiež nič nevedel.
"Tak...... keď poklad, tak poklad... to musíme preskúmať...", rozhodla teta a vstala z drevenej lavici .Aká to len bola zrazu dlhá cesta . od babky k tetinmu domu.
                                                         .-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.

     

Prázdniny

     Prázdniny! Najsuprovejšie slovo zo všetkých super slov. Konečne!
My sme sa tešili a  babke vystúpil pot na čelo a zvýšil sa jej okrem adrenalínu aj tlak.  Vedela, chuderka, prečo.
Bolo to zaťažkajúce obdobie v trvaní dvoch mesiacov a so slzami v očiach spomínala na to, že ako by bolo dobré, keby už boli Vianoce.
Babka nás mala jedenásť - ako Klabzubova jedenástka. A zo všetkých vnúčeniec iba jedného vnuka.No nám to nevadilo, Ferino bol náš maznáčik, bol z nás všetkých najstarší a tak sme ho jednoznačne považovali za nášho vodcu stáda.
"Zajtra prídu Zvolenčania ..." Hurááááá, to je ono. Tri sesterničky a Ferino. Netrpezlivo sme čakali, kedy sa brána u babky otvorí a strýko Fero s tetou Anou na čele vkročia do domu. Ovešaní ako vysokohorskí nosiči, kabele,kufre a strýko navyše niesol v ruke plný demižón. Nebolo v ňom žiadne víno, či pálené, ale strýko priniesol rodičom dobrého medokýšu zo zvolenských prameňov.
Ako vystrelené sme im vybehli naproti. Zavesili sa im okolo krku a pišťali  ako hladné sýkorky.
"Ba kieho , hastroši,veď vydržte, nak sa odstrojíme..." brzdil nás bezradne strýko. 
Bacuľatá teta Ana  rozdávala pusinky a  čudovala sa , ako sme zase vyrástli.
Keď sa uvítací ceremoniál skončil, strýko vybehol na dvor odetý iba v trenírkach a doprial si  studenej sprchy zo záhradnej hadici pri studni.
Uliezlo sa aj nám, behali sme okolo neho , uhýbajúc sa studenému prúdu vody. 
"Dzifčence, de ste,pote sem,friško...tu máte džbánek a penáze a hybajte Bendovi, nech vám načapuje dve velké pivá... a ket si budem myslet, že ste tam, uš aby ste boli spátky...nech pena neopadne" Zaznel babkin povel a my sme sa ponáhľali pár metrov za roh ulice, kde nám v miestnej krčme načapovali studené zarosené.
Za odmenu sme si mohli každá jedna kúpiť žuvačku.
No hovorím - super. A to bol iba začiatok. Príchod dovolenkárov sa iba začal. Na druhý deň sa tou istou cestou blížili ďalší vysokohorskí nosiči, na čele krstná mama Mariška so strýkom Rudkom a za nimi   dve sesterničky - jedna ako druhá, s veľkými mašľami vo vlasoch . Klabzubova jedenástka sa pomaly schádzala.
Ten zbytok do počtu už bol na mieste. Veď len o jednu ulicu ďalej bývala teta Ruženka s ujom Miškom a spolu s nimi pod jednou strechou tri sesterničky. Aby som nezabudla aj na nás, tak opačným smerom bližšie k mestu bývala moja mama s tatinom , ktorí sa delili spoločne o výchovu dvoch maloletých dcér - mňa a mojej sestry Kačeny, najmladšej členky Klabzubovej jedenástky.
Keď na kostolnej veži odbilo sedemnásť hodín pamätného júlového dňa  v roku šestdesiatom  -  prázdniny na našej pažiti mohli začať!