Babkin dvor bol pre nás všetkých síce bezpečnou záštitou, ale keď sme sa všetci zišli, zrazu bol pritesný. A čo by to boli za prázdniny, keby sme nemali viacej voľnosti?
Organizačný poriadok mojej babky hlásal: dospeláči si sadnú v strede dvora pod hustú pergolu, dedko vytiahne veľký stôl z verandy a partia mariášnikov zasadne okolo neho. A to viete, pri mariáši musí byť kľud, žiadne rušivé momenty. Ale ako stlmiť kŕdeľ potomkov, behajúcich po dvore?
Mamky sedeli na druhej strane dvora, v tieni presklenej verandy sa snažili robiť nám spoločníčky. No ale to ich naozaj dlho nebavilo.Vtedy bola vždy naporúdzi dobrá rada tety Ruženky:"Počúvajte , decká, a nechceli by ste ísť k nám? " A čo by sa nám nechcelo? Veď za ich domom bola veľká záhrada,rozprestierajúca sa od domu až k starej murovanej komore. Záhrada bola tetinou ozdobou, bola na ňu patričné hrdá, lebo v nej nechýbalo nič, čo sa dalo zasadiť a okopávať.Stredom sa ťahal dlhý chodník až ku koncu záhrady, kde končili hriadky začal krásny zelený trávnik . Starú komoru tienil vysoký starý orech a jeho dlhé konáre siahali až kdesi poza jej staré múry. Na tehlovej stene bolo iba jediné malinké okienko, ktorým prenikalo trochu svetla do útrob komory. Slúžila na odkladanie nepotrebných vecí, ktorým strýko dával ešte jednu šancu, že možno raz sa na niečo zídu. V druhej polovičke malo miesto uhlie a nakáľané kúsky dreva , kde hrozivo stál veľký náton a v ňom zaťatá sekera. Jedným slovom - nezaujímavá časť dvora, nič pre nás.
A predsa,V prítmi starých múrov presvital úzky pásik svetla cez staré zamknuté dvere, ktoré neviedli nikam.Za nimi bol pre nás neznámy svet, nepoznaný, zatiaľ nami nikdy neprebádaný.Čo tam za nimi môže byť? Priložila som oko ku kľúčovej dierke a videla som nekonečnú zelenú lúku, a tam kdesí v diaľke hory.Cítila som sa ako Alenka v ríši divov a nedalo mi to pokoj, ako sa tam dostať, ako otvoriť dvere. Stláčala som mosadznú kľučku, ale dvere nepovolili. Sklamane som sa vrátila von a zaumienila som si, že keď príde teta, poprosíme ju, aby nám tie dvere odomkla.
.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.
" Tak čo budeme robiť?" Rozmýšľali sme nahlas , lozenie po stromoch kde dozrievali jablká , nás prestalo baviť. "Budeme sa hrať na schovku!" Povedala Vlastička a všetky sme súhlasili.
"Desať,dvadsať,trííídsať, začal Pešek krííííčať, že ho brucho booooli, zjedol kilo soooooli...idem..."
A schovka začala. Najlepšia skrýš bola predsa len stará komora, mohli sme sa skryť za starú skriňu, alebo aj do nej vliezť, alebo sa učupiť za vysoký náton so sekerou.Pri hre sme sa prestali báť pavučín , aj myší, o ktorých sme vedeli, že tam voľne behajú vo dne - v noci.
A vtedy sa stalo niečo nezvyčajné .Ktorási z nás si všimla velikánsku drevenú debnu. Stála v kúte komory a voľne položené veko prikrývalo čosi zvláštne.
"Poďte sem, niečo sme našli".Dievčence rýchlo pribehli a zvedavo zízali do tmy.
ˇ"Čo to je..... íííííha....tam je niečo lesklé... otvoríme to?" Drevené veko sa zošuchlo na zem, len sa tak zaprášilo.Ani sme nedýchali. "Poklad! To je poklad...decká, čo budeme robiť?"
O pár minút sme už o našom náleze informovali dospelú časť rodinných príslušníkov, práve sŕkali poobedňajšiu kávičku a jeden z mariášnikov rozdával karty do ďalšieho kola.
"Ježišmáriasvatýjózef..." teatrálne spľasla rukami teta Ruženka:"čo ste to našli? Že poklad? V komore?", potom sa obrátila na strýka Miška :"Tato, počul si to? Vraj máme v komore poklad. Ty si o tom vedel? "
Nie, nie, on tiež nič nevedel.
"Tak...... keď poklad, tak poklad... to musíme preskúmať...", rozhodla teta a vstala z drevenej lavici .Aká to len bola zrazu dlhá cesta . od babky k tetinmu domu.
.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára