Prázdniny

     Prázdniny! Najsuprovejšie slovo zo všetkých super slov. Konečne!
My sme sa tešili a  babke vystúpil pot na čelo a zvýšil sa jej okrem adrenalínu aj tlak.  Vedela, chuderka, prečo.
Bolo to zaťažkajúce obdobie v trvaní dvoch mesiacov a so slzami v očiach spomínala na to, že ako by bolo dobré, keby už boli Vianoce.
Babka nás mala jedenásť - ako Klabzubova jedenástka. A zo všetkých vnúčeniec iba jedného vnuka.No nám to nevadilo, Ferino bol náš maznáčik, bol z nás všetkých najstarší a tak sme ho jednoznačne považovali za nášho vodcu stáda.
"Zajtra prídu Zvolenčania ..." Hurááááá, to je ono. Tri sesterničky a Ferino. Netrpezlivo sme čakali, kedy sa brána u babky otvorí a strýko Fero s tetou Anou na čele vkročia do domu. Ovešaní ako vysokohorskí nosiči, kabele,kufre a strýko navyše niesol v ruke plný demižón. Nebolo v ňom žiadne víno, či pálené, ale strýko priniesol rodičom dobrého medokýšu zo zvolenských prameňov.
Ako vystrelené sme im vybehli naproti. Zavesili sa im okolo krku a pišťali  ako hladné sýkorky.
"Ba kieho , hastroši,veď vydržte, nak sa odstrojíme..." brzdil nás bezradne strýko. 
Bacuľatá teta Ana  rozdávala pusinky a  čudovala sa , ako sme zase vyrástli.
Keď sa uvítací ceremoniál skončil, strýko vybehol na dvor odetý iba v trenírkach a doprial si  studenej sprchy zo záhradnej hadici pri studni.
Uliezlo sa aj nám, behali sme okolo neho , uhýbajúc sa studenému prúdu vody. 
"Dzifčence, de ste,pote sem,friško...tu máte džbánek a penáze a hybajte Bendovi, nech vám načapuje dve velké pivá... a ket si budem myslet, že ste tam, uš aby ste boli spátky...nech pena neopadne" Zaznel babkin povel a my sme sa ponáhľali pár metrov za roh ulice, kde nám v miestnej krčme načapovali studené zarosené.
Za odmenu sme si mohli každá jedna kúpiť žuvačku.
No hovorím - super. A to bol iba začiatok. Príchod dovolenkárov sa iba začal. Na druhý deň sa tou istou cestou blížili ďalší vysokohorskí nosiči, na čele krstná mama Mariška so strýkom Rudkom a za nimi   dve sesterničky - jedna ako druhá, s veľkými mašľami vo vlasoch . Klabzubova jedenástka sa pomaly schádzala.
Ten zbytok do počtu už bol na mieste. Veď len o jednu ulicu ďalej bývala teta Ruženka s ujom Miškom a spolu s nimi pod jednou strechou tri sesterničky. Aby som nezabudla aj na nás, tak opačným smerom bližšie k mestu bývala moja mama s tatinom , ktorí sa delili spoločne o výchovu dvoch maloletých dcér - mňa a mojej sestry Kačeny, najmladšej členky Klabzubovej jedenástky.
Keď na kostolnej veži odbilo sedemnásť hodín pamätného júlového dňa  v roku šestdesiatom  -  prázdniny na našej pažiti mohli začať!