"Tá debna je tááááááka veľkáááá..." informovali sme tetu Ruženku , pobehujúc okolo nej : " A sú v nej aj naozajstné perly, tam je toooooľko toho....a sú tam aj poháre....maľované a ešte sú tam dukáty....."
Teta sa len čudovala, neveriacky krútila hlavou a keď sme to nevideli, smiala sa do dlane. Vedela ona dobre, čo stará debna v tmavom kúte komory skrýva!
Úžasná naše teta.... s ňou bol svet krásny, jej rozprávanie príbehov zo života bolo také fantastické, že sme ani nedýchali, a keď si už s nami nikto nevedel poradiť, ona to vždy dokázala. Nemusela kričať, ani nás vyháňať každú domov za materou, ona vždy dostala dobrý nápad, ktorý sme všetky "zožrali jak malinu".
I napriek tomu, že jej nechýbalo veľa k štyridsiatke, bola jedna z nás. Náš vodca, naša kráľovná, naša kamarátka...A nesklamala ani v ten deň!
Než prišla ku komore, všetky sme tam udychčané stáli s vyvalenými očami v očakávaní, čo bude ,keď teta debnu uvidí.
"Íííííha, naozaj... no kuknime sa, čo tam je..." Celý tajomný obsah bol prikrytý krásnymi perlami, navlečenými ako korálky a bolo ich tak veľa, že ich teta pomaličky vzala do ruky a položila ich vedľa na starú almaru.Ako ich brala do rúk , pomedzi ne padali a cinkali o porcelánové čaše drobné strieborniaky. A bolo ich tam neúrekom. Vo vytržení sme to sledovali a báli sme sa aj pohnúť.Netrvalo dlho a na dlážke stáli krásne súpravy pohárikov - ružové, modré , zelenkavé..., maľované fľašky, kvetinkové šálky , tanieriky... až tam kdesi naspodu stáli jeden vedľa druhého staré pivové poháre a vo vysokých stĺpikoch naukladané tanieriky, v ktorých boli vylisované štvorlístky.Keď debna zostala prázdna, len na jej dne ležali rozsypané mince, teta konečne prehovorila:" Nuž, keď ste to našli, poklad je váš..."
Tešili sme sa naozaj ako malé deti, tancovali sme, tlieskali rukami a od radosti sme sa váľali po tráve. Od veľkej radosti sme sa vrhli na tetu , objímali sme ju, bozkávali tak vrúcne, že nevydržala ten nápor našej radosti a kapitulujúc si sadla medzi nás do vysokej trávy.
V ten deň sme sa len ťažko rozchádzali domov, lebo sme rozhutovali, čo s tým všetkým urobíme.
Ale poradili sme - ešte v tie prázdniny, zúžitkovali sme ich "echtovne".
Ten poklad bol vlastne iba uschovanie pár vecí, ktoré tete a ujovi zostali na pamiatku z dôb keď mali krčmičku , kde visel aj krásny perlový záves, oddeľujúci miestnosť , určenú pre kartárov.
OdpovedaťOdstrániťKrásny príbeh Anička a tak ľahko píšeš, úžasne sa to čita.
OdpovedaťOdstrániť