"Na Nový rok o slepačí krok..." Vravievalo sa, keď sa deň o maličký kúsok predĺžil a stmievalo sa o pár minút neskôr. "Na tri krále o krok dále..." a zase bol deň o kúsok dlhší. Ale zima neustupovala, práve naopak. Snežilo a snežilo, mráz pálil na tvári a večne premočené tepláčky zo sánkovačky chladili moje detské kolienka. Ako bolo vtedy dobre pri horúcom šporáku. Premrznutá, ale spokojná som zhodila zo seba všetky háby a mama vzala uterák, namočila ho do studenej vody a šúchala ním moje premrznuté prsty na nohách dotiaľ, pokým som necítila príjemné teplo. Potom som vypila hrnček teplého mliečka, do ktorého pridala med a na špičku lyžičky čerstvého masla .To bola pochúťka.
"Ty si nedáš povedať, vravela som ti, aby si sa neváľala v tom snehu..."
"Ale ja som sa neváľala, ja som sa prevrátila zo sánkami, keď sme narazili do seba... aj Oľga padala...", vyhovárala som sa ako som vedela. Veď som jej nemohla povedať, že sme sa kotúľali dolu kopcom,lebo to bola nádhera váľať sa v mäkkom snehu, vôbec to nebolelo.
"Zajtra pôjdeš aj s Katuškou. Pekne ti ju uložím do saniek a povozíš ju, dobre? ", počula som mamin hlas.Keď to nevidela, prevrátila som oči a vyplazila jazyk smerom k sestričke. To bude zábava! Budem ju vláčiť za sebou po ulici ako ťažný kôň.Ale nahlas sa nedalo odporovať maminmu rozhodnutiu. Hneď na druhý deň doobeda sedela moja sestrička v teplom fusaku z ovčej vlny, zababušená až po nos. Prešla som s ňou kúsok ulicou na dolný koniec, kde bol malý briežok. Bezpečné miesto, ani strmý , ani dlhý, ale pre moju sestru to bolo jedno. Tešila sa už i tomu, že sedela na sánkach.Vytlačila som ju do kopčeka a potlačila. Sánky sa rozbehli dolu kopčekom, kĺzali sa asi desať metrov . "Eče, eče...", jasavo pišťala a ja som znovu a znovu ťahala sánky hore kopcom a zbiehala dolu."Tak a dosť, už nevládzem...", rozhodla som sa a už aj som ťahala sánky domov. Aby bolo veselšie, išli sme aj s muzikou. Kačena v tom fusaku revala ako továrenská siréna:"Eče..... béééééé, eče....."
Domov som prišla premočená do nitky, ale nie od mokrých teplákov, tentokrát spotená od toľkého pobehovania hore-dole.
.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.
Mala som rada zimné podvečery.Bolo to zvláštne, vonku bola tma, ale spať sa ešte nemuselo. Dosť často k nám zavítala návšteva. Boli to mamine zákazníčky, ktoré prišli na "próbu". Poviem vám, že to bolo zábavnejšie ako pozerať dnes televíziu. Sedávala som v kútiku na diváne a počúvala. V strede miestnosti stála pani v nedošitých "zahechtovaných" šatách a mama ju obiehala ako medziplanetárna družica. "Tuto to trošku ubereme, aj toto ešte trošku štricnem, a čo poviete na tú dĺžku? Neskrátime to trochu?" Pani sa točila, obzerala vo veľkom zrkadle zavesenom v kúte za dverami a buď pritakávala, alebo upresňovala svoju predstavu o tom, ako majú šaty vyzerať.Otec medzitým uvaril čerstvý bylinkový čaj a ponalieval do hrnčekov. Len čo sa "próba" skončila, začala sa voľná debata.
Obyčajne sa to začínalo vetou:"Pani Vilma a to ste uš čuli?" Mama mala zásadu -" nič nečut - znamená - vyhnúť sa problémom", a preto vždy nechala každého rozprávať i vtedy, keď už o tom "čula". Cha, a keď to bolo pikantnejšie a pre moje detské uši nevhodné, reč sa viedla asi takto:"No... tá Mariška, víte, ne? Z Kozej ulice, no.... tá dopadla...a myslýte si, že ju chce?, ale toť - trt " a rukou ukázala akési gesto, z ktorého všetci dospelí pochopili, že Mariša je "v tom". Iba mne to nič nehovorilo, jednak som Marišku nepoznala, nevedela som ani to, kde je Kozá ulica, takže som nemala žiadny názor na daný problém a božechráň, keby som ho bola mala a povedala nahlas. A už vôbec si neviem predstaviť, že by som sa spýtala nahlas:"Mami a v čom tá Mariška je?" Jedno som však vedela naisto - tá Mariša je asi zlá, keď sa to ani mojej mame neľúbi, istotne vyparatila niečo zlé. Ale aspoň som mala o čom rozmýšľať, keď som usínala v posteli.
.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.
Moržovanie kukurice, čistenie veľkých dýň,prešovanie hrozna a pečenie oplátok už bolo dávno za nami, ale ešte bolo všeličo treba dorobiť.
Prišiel čas drápačiek. V kuchyni vprostred stola stál veľký čierny hrniec, prikrytý pokrievkou. Okolo stola si posadali všetci domáci a prišli aj babka s dedkom. Pozatvárali sa dvere, aby nebol prievan a dedko z hrnca vybral hrsť bieleho peria a opatrne ho položil pred každého na stôl. A mohlo sa začať drápať perie. Táto práca mala ale svoje úskalie, bolo zakázané nahlas rozprávať, kýchať sa mohlo len opatrne a do vreckovky, a už vôbec sa nesmelo pobehovať - to platilo na mňa. Dívala som sa na mamine ruky. Opatrne vzala do dlane perie a škubla raz z jednej strany, potom z druhej , holé kostrnky ukladala na jednu kôpku a čisté perie si nechávala v ľavej dlani zovreté dovtedy, pokým sa dlaň nenaplnila. Skúšala som to a po chvíli som už aj ja mala v dlani mäkké šteklivé perie. Malo to však jednu výhodu. Keď ma táto práca prestala baviť, mohla som sa vzdialiť. Opatrne a pomaličky, aby sa hebké perie nerozlietalo po kuchyni.
O pár týždňov sme mali nové podušky. Mama ušila voňavý nový "angín", hebké perie sa vkladalo dovnútra a aj pri najlepšej opatrnosti sa dostalo občas niekomu do nosa.
Na tieto drápačky si vždy spomeniem, keď zo skrini vytiahnem biele plátenné obliečky, nádherne vyšité mojou babičkou. Darovala mi ich raz dávno na Vianoce , keď som mala desať rokov. V strede je vyšitý môj monogram "AD".
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára