Pod rámom starého okna so širokou pohodlnou parapetou stála biela kovová posteľ. Nebola jediná v priestrannej nemocničnej izbe. Bolo ich päť. Na každej z postelí ležali deti. Všetci sme boli v rovnakom veku, dvaja chlapci a tri dievčatá. Každé z nás malo príčinu, prečo sme sa v nich ocitli. Ale nás to netrápilo, v skutočnosti sme nepociťovali žiadnu bolesť, ak nás zrovna nenavštívila sestrička s injekčnými striekačkami. Zvyčajne to bolo vždy v pondelok , keď sme dojedli obed. Pondelok bol pre nás všetkých dňom bolesti a strachu. Keď sa nedeľňajší deň návštev skončil, líhali sme si s povzdychnutím :" Zajtra je pondelok".
Hneď ráno po raňajkách a vizite sa potichu otvorili vysokánske dvere a v nich sa objavila sestrička.S hrôzou sme očakávali, na koho prvého kývne prstom, kto z nás si oblečie župan a ona nás odvedie z izby von.
"Anka, stávaj, obleč si župan, pôjdeš so mnou..." - strašný pocit, srdce sa rozbúchalo a sotva deväťročný mozog dostával zabrať :"Kam ideme? Prečo? Ja nechcem ísť...prosíííím..."
Márne prosíkanie, nepomohol ani tichý plač. Sestrička ma vzala za ruku, viedla po dlhej chodbe a potom pomaly krok - za krokom sme zostupovali po starom schodišti chladnej chodby, páchnucej starinou. Moja predtucha sa stala skutočnosťou. Pred dverami zubára stáli tri drevené stoličky. Dlho som na nich nesedela, dvere sa otvorili a už ma tisli do ordinácie.
"Tak sa neboj, len otvor ústa, pán doktor sa ti pozrie na zúbky", švitorila malá tučná sestrička a nenápadne mi chytila hlavu tak, že som sa z jej kliešti nemohla dostať. Nie veru, nedám sa ja len tak ľahko, to si ešte počkajú, než to urobím.
" Tak ma už nehnevaj, ja nemám na teba toľko času, otvor ústa, lebo ti ich otvorím sám...", hneval sa ujo v bielom a ja som ho i napriek strachu chcela objať okolo krku a prosiť, aby ma nechal tak.
No iste! Nedal sa obmäkčiť a už sa mi hrabal v puse a diktoval čosi o jednotkách,dvojkách,trojkách...
No čo to budem naťahovať, než si zopakoval základnú desiatku matematiky, mliečny zub povolil a hlasno zahrkotal na dne porcelánovej nádoby, sprevádzaný mojím nárekom , A tá krv, tá krv!
Meravé telo nevládalo vstať z kresla,keď ma konečne postavili na tenké roztrasené nožičky, odvďačila som sa im hlasitým plačom, ktorý síce rezal všetkým do uší, ale mne pomohol roztopiť meravosť rúk a nôh .
"No vidíš, hotovo!Veď sa ti už hýbal... A ani to nebolelo, že?" Prihováral sa mi ten protivný ujo v bielom a ja som mala chuť vykričať mu, že je najprotivnejší , hnusný, a už k nemu nikdy v živote neprídem. Nepovedala som mu to, zaryto mlčala a pevne držala kľučku dverí v strachu, že ma tam posadí znova.
Len čo sa za nami dvere zatvorili, pocítila som prvú úľavu. Tak - to jedno zlo je za nami, druhé - ešte horšie - príde hneď po obede. A volá sa Pendepon!!
Týždeň z týždňom ubiehal v očakávaní nedele, kedy príde mama a prinesie mi niečo dobré, drobné maškrtky a čerstvo upečený koláč. Nalepšie boli slivkové osúchy posypané sladkou mrveničkou .A mliečne štolverky.A voňavé jabĺčka z našej záhrady...Keď sme sa po hodinke lúčili, zúfalo som ju objímala okolo krku,prosíkajúc aby ma vzala už domov.
Mama ma objímala a presviedčala, že už to dlho nepotrvá, musím vydržať, onedlho budú Vianoce a potom si ma zoberie na jeden deň domov.
A znovu tu bol pondelok a sestrička z injekčnou striekačkou... Pálčivá bolesť po Pendepone bola taká silná, že som z postele nechcela ani zísť. Nepomáhala ani mokrá vreckovka, ktorú mi sestrička priložila na nohu. Keď sa zvečerilo, v uliciach sa rozsvietili jedna po druhej pouličné lampy. .Svetlo "nosil" jeden deduško,v ruke držal dlhú palicu a keď ju priložil k sklenej guli na dlhej tyči, lampa zažiarila.Každý podvečer som si sadla na širokú parapetu okna a čakala som, kedy uvidím zázračného deduška so zázračnou palicou v ruke.
V jedno ráno nás prekvapil sneh. Bola ním vymaľovaná celá ulica. Zrazu sa stratila všetka farba, zostali len biele strechy,chodníky a úzka cesta pod oknami.Blížili sa Vianoce. Konečne budú Vianoce a mama určite príde pre mňa a prinesie mi nový kabát, čo mi ušila. Aj nový šál, čo mi uplietla, krásny žltý a taká istá bude aj čiapka s veľkým brmbolcom .A pôjdeme električkou na hlavnú stanicu a onedlho budem doma.
.-.-.-.-.-.-.
"Anka, pozri, koho ti vediem...", začula som hlas sestričky a vzápätí som uvidela mamu, ako stojí medzi dvermi aj s veľkou taškou v ruke. Onedlho som sedela pri okne vo vlaku a ako cesta ubiehala, zabudla som na všetko, čo som za sebou zanechala.
V neveľkej izbičke nášho malého bytíku stála vysoká borovica. Otec ju už stihol upevniť do podstavca tvaru dreveného kríža . Okolo pobehovala moja malá sestrička a vykrikovala: Budeme vešať salónky... a príde aj Ježiško...mama kedy k nám príde? " Vyzvedala, vyliezajúc na kuchynskú stoličku pod oknom.
"jaj, ide už... ja ho vidím...", kričala vždy, keď popod naše okno piešiel nejaký chodec. Márna sláva, ono to ešte nejakú tú hodinku trvalo.Aj to sme sa nikdy nedozvedeli kedy prišiel a ako vyzerá, lebo prišiel tak potichu, ani dvere nevrzli, ani nevošiel do kuchyni, ani si nesadol... jednoducho prišiel tak, ako každý rok - nebadane .
Zázračný deduško prišiel v ten deň zase. Vybielená ulica žiarila do tmy ako v rozprávke. Znovu som sedela za studeným sklom okna a dívala sa dolu,kde na druhej strane cesty stáli v dlhom rade domy. Skoro na každom z nich boli rozsvietené okná a cez sklo vrhali dlhé pásy svetla na sneh trblietajúci sa ako zlato.
Za jedným oknom bolo vidieť rozsvietený vianočný stromček a pri ňom sa hrali dve deti - dievčatko s chlapčekom. Ako som im závidela! Boli to najsmutnejšie Vianoce v mojom živote, a to som ešte netušila, že prejde ešte veľa týždňov, zima skončí a ja budem ešte v nemocnici.
.-.-.-.-.-.-.-.-.
Velmi dojimave. Mozem sa opytat aku chorobu ste mala?
OdpovedaťOdstrániťAnička krasne si to napísala ...s ččm si bolz tak dlho v nemocnici? A koľko si mala rôčkov?
OdpovedaťOdstrániť