Leto sa prehuplo do druhej polovičky, prázdninám pomaličky začalo odzváňať.
Nastal čas na veľký výlet do lesa.
"Šup, šup, rýchlo do postele, zajtra skoro vstávame, nech ste dobre vyspatí..." , zavelili rodičia krátko po večeri. Nevedeli sme sa dočkať rána :"Ideme na výlet, ideme na výlet..." , tešili sme sa už niekoľko dní, ako nám to dedko s babkou zvestovali.
.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-
Ráno nás nikto nemusel vyháňať von zpod periny, poslušne sme sa naraňajkovali a mama nám už nachystala do malých batôžkov "proviant" - mastný chlebík s cibuľou, pár jabĺčok a hlavne zarobenú malinovku.
Babičkin dom stál na ulici, ktorá bola na okraji mestečka a stačilo prejsť naprieč dvomi ulicami a už sme boli na Fajdalskom moste, ktorý spájal mestečko s velikánskou lúkou pod vŕškami Karpát. Na čele kráčal dedko, vyzbrojený sekerkou , tlačiac pred sebou maličkú káričku, starý umastený klobúk hlboko stiahnutý do čela..Vedľa neho cupitala babka , občas sa zastavila, utrela spotené čelo a zahromžila: "A páli jak ďas, ci hovorím, neskaj dónde búrka..."
"Len aby nedošel kamen, dotĺklo by šecko...a bola by to škoda, kuknyte, jak sa teho roku ukazuje dobrá úroda" , pritakávali naši rodičia , obzerajúc si visiace strapce hrozien v dlhých riadkoch konča hory. Konečne sme už boli za mostom a pred nami sa rozprestieral nekonečne veľký voľný priestor s vysokou trávou a všetkou tou krásou poľných kvetov , vyrastajúcich pomedzi ňu. Tráva bola pre nás taká vysoká, že tí mladší sa v nej strácali .
"Dávajte si pozor, aby ste sa "neporezali"...kukajte, kadze šlapete..." volala na nás babka a my sme vedeli ako to myslela. Lúka patrila hlavne kravičkám, ktoré sa denne pásli roztrúsené po celom chotári.Ej, ale sme sa báli, že si nás nejaká kravička všimne!Ale v tento deň to nehrozilo. Kravičky odpočívli za drevenou ohradou v bezpečnej vzdialenosti na druhej strane lúky vedľa rybníka.
Než sme prišli na začiatok hory, začal sa v nás drobcoch ozývať nepokoj - "my sme smädné, aj hladné... a ja musím pišať.... a mňa bolia nohy...." - klasika !!
"A ja vášho andela, ešte sme ani neprišli po horu a už vymrnčujete! Vydržte, prejdeme ešte okolo toho vinohradu a tam hore, kde stojí ten vysoký gaštan, tam si oddýchneme". Veliteľským hlasom sa ozval dedko a ukazujúc rukou smerom k hore pokračoval ďalej, tlačiac pred sebou káričku. Ale už nie prázdnu, na rozostretej starej deke tesne vedľa seba sedeli dve najmladšie sesterničky.Víťazoslávne sa užgŕňali a ešte k tomu obe hrýzli jabĺčka. Teeeeda, oni môžu a my nie?
Nuž, výsada tých najmladších sa vždy dodržovala, museli sme to my - staršie brať na zreteľ a zvyknúť si na to.
Dedko tak rozhodol a rozhodol sa správne ! Šlus - koniec - žiadne mrnčanie sa neprijíma!
.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.
Kto zakúsil dlhý pochod pod holým nebom a rozpáleným augustovým slnkom, určite mi dá za pravdu, aký je to nádherný pocit, keď ho zrazu objíme príjemný chlad hustého lesa. Akoby si vstúpil do iného sveta . Okolo teba sa rozprestrie ticho a do nosa sa tisne jeho typická aróma .Pod nohami šuchoce suché lístie a pomedzi koruny stromov ako zlaté prúty sa derú slnečné lúče.
Deň nám ubehol ako voda. Na úžasnej horskej čistinke bolo pekné miesto, kde sme si rozprestreli deky a mali sme voľnosť. Využili sme ju dokonale - vybielili všetko, čo nám mamy nachystali na jedenie, vypili všetku malinovku. Do prázdnych fľašiek sme nabrali čerstvú horskú vodu z prameňa,aby sme mali aj na cestu domov. Dedko spolu s ostatnými dospeláčmi zbierali po lese padnuté kusy stromov, osekával sekerkou suché haluze a tak očistené kusy dreva ukladal jeden po druhom na káričku.
Nastal čas odchodu. Poriadne vyšantené sme sa pustili cestičkou cez les. Chvíľu sme bežali dolu kopcom, potom sme sa zase štverali do kopčeka. V polovici cesty nás to už prestalo baviť. "Mňa bolia nohy.... ja som smädná, ja musím čúúúrať..." Jasné, že tentokrát výsada najmenších neplatila. Kárička bola plná a bolo ju treba tlačiť a už to nešlo len tak ľahko.
"Deti, a kto sa chce hrať na vojakov?" zavolala na nás teta Ruženka.Jasné, že sme chceli a všetky.
"Tak dobre, a kto chce byť nemecký vojak a kto partizán?" Jasné, že my sme chceli byť všetky partizáni a dospeláčom zostala rola nepriateľa. Keď sme sa rozdelili na dve skupiny, teta Ruženka mala ďalší nápad.
" Tak teda dobre, ale musíme sa zamaskovať". Ako povedala, tak aj bolo, nalámala zelené halúzky zo stromov a už aj maskovala uja Miška. Halúzky zviazala kúskom špagátika a už aj mal strýko na hlave zelený veniec. Potom mu halúzky pozastrkovala za gumu teplákov na chrbte, ale aj na prsiach. A tak porobila maskovanie všetkým
" Tak vy bežte popredu, dobre sa poschovávajte za stromy a tam budete na nás číhať. " Božíčku, to je nápad! Tešili sme sa a už už sme sa chceli rozbehnúť popredu .
"No čekajte,čekajte, a čo by to boli jaký partyzány, keby nemali gulomety, ha?" čudoval sa dedko.
"A odkiaľ ich zoberieme?", zostali sme zaskočené, že čo teraz!
"Ná a čo je toto? Aj tu je jeden, aj tu , aj tutok..." povedala babka a za krátku chvíľu už mala nazbieraných niekoľko suchých papekov dreva , ležiacich pod stromami v lístí.
A boj sa mohol začať. Rozbehli sme sa plnou silou vpred, poschovávané za stromami sme čakali, kedy sa nepriateľ priblíži "na dostrel".
O pár sekúnd sa lesom ozývali piskľavé zvuky "ratatata, ratatata..." a nepriateľ padal ranený k zemi. Iba dedko s babkou sa radšej vzdali a so zdvihnutými rukami nad hlavou nás presviedčali, že oni nie sú fašisti, ale zamaskovaní špióni.
Než sme vyšli z lesa, urputné boje sa zopakovali niekoľkokrát.
Aké však bolo naše prekvapenie, keď sme sa konečne ocitli na babkinom dvore!
Dedko zrazu zavelil:" Hende hoch , majne partyzánen, gulomety zložiť k zemi!" V sekunde sme boli odzbrojené. No, priznám sa, veru sa nám aj uľavilo. Lebo tie guľomety naozaj neboli ľahké.
A nielen to, ale zrazu sme pocítili urputný hlad . Posadali sme si na verandu pred kuchyňou a babka nám všetkým nachystala voňavé krajce chleba, štedro natreté maslom a sladučkým lekvárom.
"Jecte, vy moji partyzány, šak si zaslúžite. Kuknyte sa , kolko dreva ste donésly. Zajtra vám upečem slyfkový osúch, ket uš tý prázdniny konečne skončili !!!".
A babka mala pravdu . Keď sme usínali, bolo počuť tiché klopkanie dažďových kvapiek na parapetu okna. Ale dážď úrode tentokrát neublížil.
.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.-.
..a vieš, že ne tie lekvarove chleby u starej mamy si rada aj ja spominam? :))) Alebo maslove s pažítkou, alebo rajčinou a paprikou .. nebol lepší olovrant, vrhli sme sa na ne ako vrabce :))))
OdpovedaťOdstrániť