V novom domove som si rýchlo zvykala. Všetko bolo nové, zaujímavé a najkrajší bol dvor. Keď prišli horúce letné dni pred páľavou slnka nás chránil veľký orech, ktorý vysoko prerástol až ponad strechu domu. Pod jeho širokú korunu slnko nemalo šancu dostať veľa lúčov, a to bolo dobre. Hneď vedľa orecha trónila na betónovom podstavci vysoká štíhla pumpa. Jej dlhý krk pripomínal veľkú labuť a z jej krásne formovaného dzobáka chrlila vždy voda, keď som dlhou pákou pohybovala hore-dolu.
Naopak, keď pršalo, v priestrannom pitvore bolo dosť miesta na hranie. Popri stene stála dlhá drevená lavica, a pri nej vedro pod kohútikom vodovodu. V celom tom chladivom priestranstve nebolo nič, iba dlhánsky rebrík, ktorého koniec sa strácal kdesi hore v tmavej diere povaly. Ej, ako som sa tej diery bála!Cez deň to ešte ušlo, ale keď sa zotmelo, bála som sa čo i len okom hore zavadiť.
Cez deň bývala ulica mĺkva, iba sliepky a kačice pobehovali po tráve na priedomí . Jediným veľkým vzruchom boli skoré rána, keď pastier hnal kravy na pašu. Niekoľko susedov malo svoju kravičku , niektorí i teliatko , a tak ráno otvorenými bránami vychádzali rohane, pridávajúc sa k dupajúcemu stádu.
Vtedy som si pritiahla stoličku k oknu a dívala som sa nebojácne ako veľké stádo pochodovalo okolo nášho domu. V jedno júnové ráno som div neumrela od strachu. Ešte som podriemkávala v posteli, keď ma zobudil divný zvuk.
"Mamaaaaaaaaaa..... " , revala som ako bez duše. Akási velikánska hlava s rohami a divokými očami sa dívala oknom do našej izby a papuľou prežúvala našu záclonu. Mama pribehla z kuchyni a nevídané veľké strašidlo zahnala rukou preč. Plesla jej dlaňou po čele a vyľakaná krava sa rozbehla klopotajúc nohami po betónovom chodníku preč.
Ešte že mám mamu!! Tá sa ani čerta nebojí.
"Tak poď, napapáš sa a pôjdeme spolu do mesta", povedala mama a už ma viedla do chodbičky, kde na kovovom stojane bolo malé umývadlo. V príjemne vlažnej vode mi umyla tvár a ruky, prečesala vlasy a o krátky čas sme spolu ruka v ruke kráčali dlhou ulicou do mesta.
.-.-.-.-.
V malom obchodíku na námestí bolo ticho, iba dlhé regále nemo stáli popri stene, naplnené topánkami, papučami a nechýbali ani veľké čierne dáždniky, visice v kúte.Drobná ženička v modrej zástere stála za dlhým pultom a veselo mamu pozdravila : "Aaaaa, pekne vítam,Vilmuška... tak jako, ešče nyšt , ešče nyšt? A dokedy to budeš ešte nosiť ze sebu?" , veselo zapípala cez celú predajňu a už aj cupitala k nám:"A čo to bude?"
"To keby som vedela...." , zasmiala sa mama na jej otázku.
"Jako že nevíš, šak pre néčo si sem len došla, ne?" , zjavne prišlo k malému nedorozumeniu.
"Ale iste, reku či nemáš nejaké pohodlné papuče..."
"A víš, že nejaké máme? " Zasmiala sa predavačka a svižným krokom malej šťúplej ženy zabehla za záves a priniesla krabicu. Sedela som na nízkej stoličke a pozorovala som všetko okolo seba. V živote som toľko topánok nevidela. A tá zvláštna vôňa! Vtedy som ešte nevedela odkiaľ prichádza, ale milujem ju dodnes. Tú zvláštnu vôňu nových topánok.
Predavačka neustále rapotala a mama si skúšala papuče, jednu po druhej .
"Ale , počúvaj ma, Vilma, nejako sa mi nezdáš! Že to na teba už došlo?"
"Už to tak vyzerá...", mama vzdychla a len veľmi ťažko vstala z lavici."Tak mi to nablokuj, idem rýchlo domov..."
Rýchlo! Cesta domov bola nekonečná, tak ako pre mňa, tak i pre mamu. Mne sa chcelo cikať a na mamu "to došlo".Čerta sa ona nebála! Bála! A ako!
O niekoľko hodín som sa zobudila v babičkinej posteli a počula som otcov hlas. Sedeli i so starým otcom na verande.
"Tak teda, Ludko, máš zase dcéru... ozaj, už viete ako sa bude volať?"
Veru nevedel! Keď on si myslel, že to bude syn. Jedine mne to bolo jedno, vadiť mi to začalo omnoho, omnoho neskôr! :)))))))
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára